Epigón dúhy

Zbierka básní Richarda Kittu Vynález dúhy sa na knižnom trhu objavila v roku 2006, dva roky po debute Zem tajných obojživelníkov s podtitulom Básne v p(r)óze. Autora – napriek tomu – stihla lite­rárna veda zaradiť už do najnovšieho syntetického prehľadu Slovenskej literatúry po roku 1989 (Ladislav Čúzy, Igor Hochel, Zuzana Kákošová; Literárne informačné centrum, Bratislava, 2007, 161 s.), avšak stále s dištancom literárnej histórie pohybujúcej sa ešte v nezmapovanom a pohyblivom časopriestore súčasného tvorivého písania.

Bohatým brali a chudobným dávali?!

Zbojníctvo nie je javom etnického charakteru, jedná sa o nevoľnícku a pod­danskú rebéliu voči oficiálnemu režimu jestvujúcu v európskom, do­konca vo svetovom kontexte, o čom svedčí aj popularita najznámejšieho anglického zbojníka Robina Hooda.

Podobenstvo o maloletej pobehlici

Cherry Vanilla, mimo Doves známa najmä ako Sarah, sa už v dvanástich rokoch dobrovoľne zaúča s pomocou vlastnej matky natiahnuť prezervatív iba zubami alebo získať prax v orálnej technike deep throat, čo je úplne logické, ak za svoj najväčší sen považuje stať sa tou najlepšou jašteričkou, s akou kedy mali tiráci a truckeri vôbec dočinenia. No skúsenosti nezíska na mrkve, hoci zopárkrát sa jej už podarilo uchmatnuť matkinho milenca, či len obchytkávaním zo strany zákazníkov, a pasák Glad, choctowský Indián zatiaľ viac nedovolí. Uteká teda z domovského parkoviska a dostáva sa do Troch dier, kde je dokonca kanonizová za sväticu.

Drzosť katolíckej cirkvi

Zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (číslo 308/1991) hovorí jednoznačne: "Každý má právo zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru alebo byť bez náboženského vyznania." S dodržiavaním tohto základného práva človeka, ktoré je - samozrejme - ukotvené aj globálne - v osemnástom článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv si však - vyzerá to tak - na Slovensku nemôžeme byť veľmi istí. Dôkazom je Stanislav Illéš - rímskokatolícky kňaz z Tekovských Lužian -, ktorý sa verejne priznáva, že týmto základným ľudským právom pohŕda.

Muzikanti trhajú z ľudí kusy mäsa

Podobne ako spisovateľ Marcel Mikola - postava z poviedky Stodvanásť schodov -, aj jej autor Karol D. Horváth môže otvoriť víno a pripiť si na svoj literárny prínos.

Horváthove poviedky sú určené širšej čitateľskej verejnosti; vhodne zapĺňajú chvíle voľna, a hlavne nezanechávajú žiadne otázky, len dojem, ktorý čitateľa nerozruší, ale naopak, na okamih vnorí do komorného príbehu zo sveta tragikomických ľudí figúrok. Deje sa tak - paradoxne - zväčša cez formy nízkej komerčnej produkcie vyvolávajúcej pocity napätia, vzrušenia a zábavy. Postmoderný rozmer sa s týmito postupmi hrá a približuje ich k serióznejšiemu vnímaniu; prvky trileru, pornografie a - slovami Kornela Földváriho - "neľútostnej čiernočiernej irónie" sa tak dostávajú do Horváthovho rukopisu a prehodnocujú postavenie braku, okrádajúc ho o jeho vlastné princípy.

Pozornému čitateľovi - napríklad - určite neujde poviedka Nenávidím dychovku!, podarená paródia transformujúca americký horor Od súmraku do úsvitu (scenár Quentin Tarantino) na slovenské pomery: "Tubista sa vystiera. Má krvavé ústa. Usmieva sa. Muž na parkete sa otáča do sály. Ešte stále kričí. Má odhryznutú väčšiu časť hornej pery a nos. (...) Muzikanti sa pohybujú davom, trhajú z ľudí kusy mäsa a pijú striekajúcu horúcu krv."

Nie je to však iba inšpirácia v lacnej populárnej tvorbe, autorovi sa darí zachytiť aj introvertné osudy a dotknúť sa ich pocitov, psychiky - opäť náznakovo - v súčasnom svete, s ktorým ich spájajú azda len dobové digitálne produkty ako počítačové hry či SIM karty. Hoci Horváthove poviedky nemožno označiť za nudné, autor sa predsa len stereotypne pridržiava schémy, v ktorej ako-tak obmieňa časopriestor, postavy a príbeh. Našťastie, zatiaľ má dostatok nápadov, aby sa jeho schéma v dejových vzťahoch a vo vypointovaní nestala príliš predvídateľnou a priehľadnou.

Vyšlo v Hospodárskych novinách

zzz