Mechanický klavír. Kurt Vonnegut

Svet Paula Protea, riaditeľa Ilijských závodov je dystopický, nie však orwellovsky, ale s dávkou komiky, chladnej ako stroje, ktoré postupne nahrádzajú ľudský potenciál; aj Bud Calhoun prišiel o prácu, pretože jeho vlastný výtvor bol oveľa efektívnejší než on sám. Tejto vízii budúcnosti vládne intelekt; ľudia sú kádrovaní podľa IQ a tí, ktorých počítače nepovažujú za veľmi nadaných, môžu maximálne tak stráviť dlhé roky na vojenčine alebo biediť v ťažko zamestnateľnej robotníckej triede. Napriek tomu však život hlavného hrdinu, hoci sociálne postavenie mu ponúka nadštandardné materiálne uspokojenie, je nenaplnený ako fádne ľúbim ťa, ktoré si dennodenne zo zotrvačnosti vymieňajú s manželkou. Keď ho napadne uniknúť z takéhoto života, nejde o nič radikálne, chce iba odmietnuť ponúkaný post v Pittsburghu, ktorý by z neho spravil ešte väčšie zviera medzi inžiniersko-manažérskou elitou a nahradiť ho za tiché prostredie na farme. No vtom ho totalitná mašinéria vtiahne do svojho súkolia a dostáva na etické rázcestie.

Poslanec Kotleba?

V posledných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky kandidoval Marián Ko-Kotleba – prepáčte, zakoktal som sa – za ultrakonzervatívnu (Hlinkovu) Slovenskú ľudovú stranu, ktorá získala zanedbateľných ani nie 0,2 % hlasov.

Byť proti Rómom je cool

Ziadne vyhody ciganom! Keď dosiahol počet fanúšikov tejto stránky na Facebooku číslo tridsaťtisíc, zdalo sa mi šialené, že toľko Slovákov verejne priznáva svoje hostilné nálady. Neboli to už aktívni ultrapravicoví radikáli, ale obyčajní ľudia, okolo ktorých dennodenne prechádzam a mnohých dokonca osobne poznám.

Peter Macsovszky: Mne sa písať chce

Do literatúry si vstúpil na začiatku deväťdesiatych rokov. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Peter Jaroš alias Peter Jaroš

Poetiku väčšej časti textov, ktoré tvoria knihu Petra Jaroša pod názvom Samochod srdca (alias Lekvár miešať, oldomáš piť), charakterizuje jeden z nich; v kratučkej próze Pero a kalamár postava začínajúceho spisovateľa uvažuje nad žánrom poviedky a dochádza k záveru, že je možné, aj keď autor „len improvizuje a píše to, čo k sebe pasuje, čo neruší, prípadne kontrastuje, prekvapuje“ (s. 98). Tento kompozičný princíp sa stáva nosným pre tie – doslova – krátke poviedočky, s akými sa dá často stretnúť najmä v nenáročnej literatúre publikovanej v mainstreamových style magazínoch. To potvrdzuje i žánrová forma týchto textíkov, ktorá sa pohybuje od hororu a trileru, cez lascívnu erotiku či ľahkú pornografiu, až po salónne úvahy, skôr myšlienkové dojmy alebo postrehy.