8. februára 2006

Keď sa povie Umberto Eco

Keď sa povie Umberto Eco, automaticky sa má na mysli Meno ruže, akoby sa autor stal synonymom vlastného diela, akoby sa dielo stalo väzením vlastného autora. Túto petrifikáciu možno na jednej strane hodnotiť pozitívne, veď sa ňou spisovateľ zapisuje do všeobecného povedomia čitateliek a čitateľov, na druhej strane sa však s takýmto faktom nemôže uspoko­jiť živý, stále tvoriaci umelec. Ecov románový debut je určite na listine kníh, s ktorými by mal mať každý sčítaný človek skúsenosť, ale taktiež takto dochádza len k jednému povinnému čitateľskému kontaktu a na tie ďalšie sa akosi zabúda. Aj v najnovšom románe La Misteriosa Fiamma della Regina Loana – v českom preklade Tajemný plamen královny Lo­any – autor dokazuje, že jeho brilantná hra s textom neprichádza o svoju potenciu, stále je schopná osloviť a prekvapiť.

31. decembra 2005

Aj o predstieraní orga(ni)zmu

Poviedky Filipa Vaclavíka akcentujú bežného človeka; sondujú jeho vnútro a zároveň ho situujú do spoločenskej skutočnosti, v ktorej absentuje voľačo „samozrejmé, čo musíme raz nájsť i my ostatní“. Osobný svet postáv sa preto stáva únikom i útočiskom z priestoru „nespl­nených prianí“  a „totality rozumu“. Je to však dočasná kompenzácia za „nadčasovú pravdu“ (?); izoláciu totiž treba chápať ako prirodzenú podstatu človeka, nemožno teda očakávať ostrú konfrontáciu, ale len jemnú kontempláciu, prípadne stotožnenie sa. „Matúš bol dnes určite plnší a spokojnejší. Jednofarebný, ale bola to krásna žiarivá farba.“

30. decembra 2005

Rokokové, klasicistické a preromantické tendencie v českej poézii Sama Chalupku


Novodobá slovenská literatúra medzi barokom a romantizmom, čiže obdobie prvej a druhej fázy nacionálnoemancipačných procesov sa z periodizačného hľadiska vyznačuje existenciou kultúrno-umeleckých slohov ako doznievajúce rokoko, klasicizmus a preromantizmus, ktoré sa vo všeobecnosti v západoeurópskom prostredí vyvíjali chronologicky. K vrcholnému klasicizmu a preromantizmu treba, samozrejme, ešte priradiť aj pre stredoeurópsku časť habsburskej monarchie špecifický biedermeier. Zároveň upozorňujeme na paralelnú existenciu jednotlivých spomenutých slohov, ich vzájomné prekrytie nadobudlo najväčšiu intenzitu po roku 1815, to sú vrcholný klasicizmus, preromantizmus a biedermeier, pričom prvá fáza národného obrodenia je obdobím osvietenského klasicizmu s presahom doznievajúceho baroka a prechodného rokoka. Tieto pomerne husto zastúpené štruktúry sa zároveň  vyvíjali v relatívne krátkom, približne polstoročnom časovom úseku, preto sa nemožno čudovať, že viacerí autori – okrem osvietenského klasicistu Jána Hollého (1785 – 1849), ktorý je nesporne typologicky najčistejší – sú v jednotlivých etapách svojej tvorby nositeľmi odlišných poetických koncepcií, respektíve ich tvorba je týmito koncepciami viac-menej inšpirovaná.

V tejto práci sa pozastavujeme nad  Samom Chalupkom (1812 – 1883), jedným z najvýznamnejších predstaviteľov predmetno-pragmatického prúdu slovenského romantizmu a zameriavame sa na tie aspekty autorovej tvorby, ktoré nekorešpondujú s jeho jednoznačným literárnohistorickým zaradením, pretože práve periodizácia má v tomto prípade generalizujúci efekt, teda ho nevedome oberá o svojské vývojové špecifiká.


V prvom rade treba poukázať na to, čo vôbec dáva Chalupkovi také zaujímavé postavenie. Súčasná literárna história na základe nových analýz už upustila z koncepcie jestvovania homogénneho hnutia zoskupujúceho sa okolo Ľudovíta Štúra (1815 – 1856) a uvedomuje si pomerne zložitú štruktúrovanosť romantickej generácie, v ktorej okrem zhôd nechýba aj množstvo diferencií, či už  vo forme umeleckých inšpiračných zdrojov alebo dokonca filozoficko-politických názorových platforiem. U Chalupku sa dá skrátka hovoriť, že ide o romantika – aspoň v hrubej učebnicovosti – čo sa, samozrejme, nesnažíme vehementne, za každú cenu spochybňovať – avšak romantika odlišného od „kanonických básnikov“ (Čepan, s. 54) obdobia, ktorého možno cez prizmu vplyvov nazývať aj „najklasicistickejším slovenským romantikom“ (Čúzy, s. 122) či „pragmatickým mesianistom“ (Čepan, s. 56).

Prejdeme teraz k ústrednej téme tejto práce, to značí, budeme sa snažiť priblížiť neromantickú, predromantickú časť Chalupkovej tvorby, jeho ranú poéziu a stručne zachytiť jej poetiku a typológiu.

16. novembra 2005

Zaspal som pri rátaní hviezd

Už dvadsaťsedem zväzkov vyšlo vydavateľstvu Ikar v edícii Odeon, zameranej na litera­túru, ktorá dodáva knižniciam celého sveta úctu a vážnosť. Čo by to však bolo za svetovú edíciu, keby v nej chýbalo meno jedného z najpopulárnejších autorov druhej polovice minu­lého storočia?! Reč je o nositeľovi Nobelovej ceny za rok 1982 – Gabrielovi Garcíovi Már­quezovi. Ešte v tomto roku mohla slovenská čitateľská verejnosť siahnuť po autorových po­sledných knihách Román môjho života a Spomienky na moje smutné pobehlice.

31. októbra 2005

Zopár slov k poviedke Jany Dorčákovej Bezstarostne a veselo

„Bezstarostne a veselo“ môžem Jane Dorčákovej oznámiť, že jej poviedka nemá ani hlavu, ani pätu. Autorke sa podarilo kompozične a štylisticky minúť väčšiu časť textu, nehovoriac o samotnej myšlienke, ktorá - v snahe pôsobiť hĺbavo - skĺza do naivného, priam infantilného pseudofilozofovania: „Cítiš sa byť ezoterická.“ A keď to už rozprávačke ‚nadkrave‘ Emílii XY potvrdil aj hlavný dedinský astrológ Michal, jednoducho k tomu niet čo dodať.