Rozsiahle spoločenské pohyby proti politickému zriadeniu v Československu, ktoré vypukli v priebehu novembra 1989, známe aj ako nežná či zamatová revolúcia, mali vo svojej hektike dosah na celkovú kultúrnu dynamiku najmä v tom, že tvorivý proces prestal byť pod drobnohľadom ideologického cenzorstva vševedúcej komunistickej strany. Tento časový údaj sa preto stal dejinným medzníkom i pre slovenskú literatúru, vo svojej komplexnosti sa opätovne otvárajúcu podnetom prevažne zo západnej strany padnutej železnej opony. Napriek tomu vývoj umenia od februárových udalostí v roku 1948 stratil dôležitú kontinuitu s prirodzene nastupujúcimi myšlienkovými a estetickými diskurzmi vo svojich pôvodných štádiách. Aj to bolo dôvodom, prečo prvotnou snahou o odborné uchopenie daného obdobia bola kvantitatívna koncentrácia na „texty vyradených a ‚zatajených‘ diel“ (Bátorová, 1991, s. 7), ako artikulujú Mária Bátorová, Jozef Hvišč, Viliam Marčok a Vladimír Petrík v spoločnej publikácii Biele miesta v slovenskej literatúre z roku 1991. Táto „prvá súvislejšia sonda“ (tamtiež) do vývojových fáz domácej a exilovej tvorby v priebehu dvadsiateho storočia však naráža práve na neznalosť vývinu metodologických paradigiem v povojnovom prostredí severoamerického a západoeurópskeho akademického prostredia. Do určite miery išlo teda väčšmi o angažované vymedzenie voči totalitnému režimu, založenému na leninskej interpretácii marxizmu, čo badať v odstupe času, keď sa do popredia dostávajú viaceré argumentačne neudržateľné skratky; za všetky stačí spomenúť relativizáciu aktívneho pôsobenia Stanislava Mečiara v štruktúrach bábkového štátu nacistického Nemecka: „Čaká nás voči nemu podlžnosť sňať z neho pečať ignorantského mlčania a objektívnejšie posúdiť, nakoľko sa za ‚prehnaným ľudáctvom‘ skrýva historicky potrebné upevňovanie slovenskej kultúrnej identity“ (tamtiež, s. 165).
