Básne ako mémy

Sólový knižný debut Ivony Pekárkovej zaujme svojím obalom; nenachádza sa na ňom totiž klasicky meno autora a názov publikácie – tie sú uvedené na jej chrbte a vo vnútri na úvodnej strane –, ale tri obrázky spojené lentikulárnou technológiou, ktoré sa objavujú každý zvlášť iba v určitom uhle: poetka drží krájač na vajíčka pred použitím a po ňom, pričom nechýba ani detailný pohľad na inkriminovanú kuchynskú pomôcku. Celkovo pôsobí tento výjav ako vizuálna inštruktáž, bočne však môže vyvolávať i spomienku na deväťdesiate roky, keď sa týmto populárnym flip efektom ozvláštňovali nálepky, záložky či pravítka. Scéna je zároveň strojene amatérska a civilná, pripomína fádne školské prostredie, čo evokujú lavička, nástenná tabuľa a okrasné rastliny.

Antikozmogonija

Ballina novela U ime oca sažeto je pripovijedanje glavnog lika o vlastitom životu koji točno karakterizira prazni, upadljivi prostor na stranicama između pojedinih poglavlja. Ta bijela mjesta simboliziraju njegovu banalnost, nevažan su, digresivan dio središnje priče koja se sastoji od uspomena na narušene obiteljske odnose. Međutim, nije riječ o njihovoj analizi, tekst je za takvo nešto previše prozračan i nedostaje mu dublji psihološki uvid. Unatoč tome, obuhvaća, iako tek esencijalno, motivaciju ljudskog djelovanja: impuls potrebe za postojanjem.

Rosovej terapeutické písanie

O Michaele Rosovej sa toho v literárnych krčmičkách nahovorilo už veľa: niekto sa nad jej menom iba uškrnie, iným stúpne tlak, ale zväčša sa všetci zhodnú, že ako autorku ju nepochybne akceptujú. A to zrejme úplne stačí, bez ohľadu na aroganciu alebo prostorekosť, ktorými údajne oplýva. Svojou najnovšou knihou Tvoja izba napokon dáva mnohým rečiam za pravdu, lebo čitateľstvu znalému domácej kultúrnej bubliny nemôže ujsť až prílišná blízkosť so skutočnými osobami a situáciami, hoci v poznámke na záverečných stranách sa zabezpečuje licenciou na dielo náhody. Z tohto hľadiska ide o praobyčajný bulvár, veď vyťahovať súkromie na svetlo sveta a svojvoľne ho pretriasať nie je veľmi slušné.

Keď Houellebecq začne trolovať

O Michelovi Houellebecqovi sa často hovorí ako o literárnom fenoméne, nielen v domácom Francúzsku, kde získal najprestížnejšiu Goncourtovu cenu, ale i naprieč západným svetom, ktorý je zároveň ústrednou témou jeho románov. Jedni tvrdia, že mu nastavuje ostré zrkadlo, iní ho zasa považujú za cynika či nihilistu alebo až obviňujú zo sexizmu a xenofóbie. Svojím jazykom, na prvý pohľad vskutku politicky nekorektným, však neskĺzava na úroveň jarmočnej demagógie, ale presne naopak, rafinovane cezeň analyzuje strachy privilegovaného belocha zo strednej triedy.

Post... postpost... ľúbostná poézia digitálneho veku

S pojmom text generation, ktorým literárny vedec Jaroslav Šrank vymedzil v slovenskej ponovembrovej poézii výrazný experimentálny modus od konvenčnejšieho prístupu, sa ešte stále dá spojiť i tvorba Michala Talla. Atribút experimentu však pre ňu už predsa len nie je úplne priliehavý, keďže počiatkom deväťdesiatych rokov sa z poetologických noviniek Petrov Macsovszkého a Šuleja postupom času sformovala doslova anesteticko-dekonštruktívna tradícia sústredená prevažne okolo časopisu Vlna či vydavateľstva Drewo a srd. U recenzovaného autora reprezentujúceho najmladší článok tohto zoskupenia sa inšpirácia jeho kmeňovými predstaviteľmi, akými sú okrem spomenutých aj Michal Habaj alebo Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová a Nóra Ružičková, stáva uvedomelým umeleckým programom. No treba tiež zdôrazniť, že obe jeho zbierky Antimita a Δ sa netvorivému preberaniu postupov vyhli.