Poézia ako pop

Najnovšia publikácia Kamila Peteraja Čo sa šeptá dievčatám nie je len zbierka pies­ňových Textov, básní a sentencií o láske – ako znie jej podtitul –, ale aj fotografií z cyklu Alabastrová Lady. Večná téma ľúbostného napätia a ženstva ako emocionálneho a sexuálneho objektu – hádam od čias „peny a mor­skej vlny“ (Tajomstvo všetkých tajomstiev) – sa teda stáva lajtmotívom tejto knihy. Nie vždy však možno presne označiť, čo je básňou, textom či sentenciou. Takéto žánrové členenie sa zdá byť iba intuitívnym a nepodstatným; vystihuje skôr obsa­hovú ako formálnu stránku autorovej poetiky, ktorá je z tohto hľadiska jednoznačne konzistentná.

Žiaľ, to isté sa nedá povedať o spojení literárnej a výtvarnej časti zbierky. V tomto prípade sa súvislosť medzi Peterajom básnikom a textárom na jednej strane a vizu­álnym umelcom stráca. Grafický experiment či väčšmi efekt sa míňa literárnemu kontextu, evokuje akúsi povrchnú a sterilnú hru na lásku à la J. T. LeRoy.

Textová konzistentnosť je ale v sku­točnosti taktiež dvojsečná. Sprísnením axiologic­kých ná­rokov na poéziu sa v Peterajovej zbierke ne­nachádza ani jedna báseň, iba veršovanky plné ľú­bostného balastu vhodné na zhudobnenie súčasnými garážovými kapelami pre svojich naiv­ných a pubertálnych fanúšikov, ktorých do­konca dokážu osloviť i prečudesné Petrovi Nagy­ovi podobné svetjekrásnyzadok rytmy: Svet je veľké bojisko / A ja iba malý pes / Možno ná­jdem niekde kosť / Možno že sa stratím dnes / Tomu svojmu pá­novi / Čo sa díva zhora / Je ten malý ľudský pes / Kvapka vody z mora (Prečo nie som väčší pes).

Konvenčnosť sa v tejto zbierke skloňuje naozaj vo všetkých kompozičných rovinách a zdá sa, že sa orientuje na priemerný diskurz neschopný pre­kročiť este­tickú a ideovú jednotvárnosť či jeho kockatosť. Alebo je táto zbierka predsa len vhodná pre práve zamilovaných a opájajúcich sa než­nou intimitou tradičného pocitu stať sa „Rodinovou sochou / Skamenieť na tisíce rokov“ (Skamenieť).

Peterajove láskoholy a láskolieky patria do obvyklej línie jemne ladenej citovej a ľúbostnej lyriky. Ich reflexivita teda nenabáda premýšľať a uvažovať, ale emotívne rozjímať nad večnými problémami ľudského srdca. Je však otázne, či tieto textíky možno považovať za serióznejšie umenie. Skôr za taký mainstreamový, tuctový literárny popík.

...

Vyšlo v RAK-u.

RAK, roč. 13, 2008, č. 12, s. 44