Fantastika nie je svätá trojica

Pôvodne sa mi zdalo, že napísať niečo o fantastike bude ľahké, no opak bol pravdou. Keď som si položil otázku, čo sa za týmto pojmom naozaj skrýva, napadla mi úvodná scéna z filmu 2001: Vesmírna odysea, kde sa skupina ľudoopov dostane do kontaktu so záhadným monolitom. Táto spomienka je zároveň odpoveďou, prečo ľudia fantastiku vyhľadávajú: lebo im ponúka úžas, ktorý vzniká konfrontáciou skutočnosti so špekuláciou potenciálne možného (veda) či absolútnej imaginácie (nadprirodzeno). Od týchto protipólov sa napokon odvíjajú nosné žánre: science fiction, horor a fantasy. Sú však naozaj také jednoznačné, ako sa bežne javia?

Práve spomenutá snímka od Stanleyho Kubricka natočená na motívy rovnomenného románu Arthura C. Clarka zapadá do prototypového modelu vedeckej fantastiky: čas je exponovaný do budúcnosti, dej sa odohráva vo vesmíre a technologické kulisy dotvrdzujú racionálnu vierohodnosť. No to neznamená, že všade, kde sa objavia kozmické lety, bude hneď sci-fi. Za zmienku z tohto hľadiska stoja Hviezdne vojny, ktoré majú oveľa bližšie k fantasy. A ak si ich tvrdohlavý fanúšik zaprotestuje, potom musí byť jednoznačne autorom science fiction i Antoine de Saint-Exupéry, lebo hrdina v Malom princovi cestuje po planétach.

Mimochodom, seriózne by sme mohli túto útlu knižočku zaradiť medzi rozprávky. V angličtine však – paradoxne – takéto slovo nejestvuje a fairy tale sa nepočíta, pretože má iba folklórny pôvod. Tá umelá sa volá jednoducho fantasy. Slovenská teória umenia nemá ekvivalentný pojem, u nás sa ako fantasy označujú len úzko profilované sujety s mýtickým a podobne orientovaným pôdorysom. V anglofónnej teórii je ale fantasy všetko špekulatívne, čo obsahuje nadprirodzený moment: rozprávkové bytosti, fiktívne svety a používanie mágie. Do takejto konštelácie teda patrí rovnako Pán prsteňov ako aj séria o Harrym Potterovi. Odlíšiť sa dajú maximálne atribútmi high a children’s, ktoré majú v slovenčine oficiálne, ale krkolomné náprotivky hrdinská mytologicko-rekonštruktívna fantastika a autorská rozprávka.

Špecifickú skupinu v rámci fantastiky nakoniec zastupuje horor. Samotné slovo pochádza z latinčiny a jeho preklad často odkazuje na fyziologické reakcie spôsobené nepríjemnou skúsenosťou: chvenie, triaška a pocit chladu alebo zježenia chĺpkov. To všetko sú prejavy strachu. Vytvárať takýto pocit je primárnou funkciou tohto žánru. Vyvoláva sa stavmi hrôzy, teroru anticipujúcimi desivé udalosti.

Ako žáner však nie je závislý od kategórie špekulatívnosti; v porovnaní s fantasy a science fiction môže byť viazaný aj na svet, ktorý sa jednoducho povedané drží nohami napevno pri zemi. Nadprirodzený alebo vedecký rozmer ho môže i nemusí dopĺňať.

Okrem toho, prečo takých upírov intuitívne nezaradíme do fantasy, i keď ide o mytologické bytosti?! Rovnako ani slávny román od Mary Shelley Frankenstein málokedy niekto vníma cez sci-fi.

Tieto stručné poznámky poukazujú, že všeobecne uznávaná žánrová triáda fantastiky nie je natoľko vyhranená. Pravdaže z konvenčného dotyku týchto žánrov bežným percipientom, ktorý sa neriadi apriórne a jednotlivé kategórie štruktúruje na základe typizovaných vlastností, budú Hviezdne vojny ustavične uchopované ako science fiction a nie (science) fantasy, pretože kulisy technických vymožeností sa mu zdajú byť natoľko príznakové, až sa hlavný sword-and-sorcery základ stráca. No formalizovať a striktne považovať špekulatívnu fikciu za nebodaj svätú trojicu fungovalo vždy iba tak trochu, ale nikdy nie úplne. O relatívne uzavretých žánroch sa v postmodernom diskurze už vonkoncom nedá hovoriť.

Veď kyperbanková tvorba radikálne zmenila tvár mainstreamovej vedeckej fantastiky. Klasické hard s humanistickým odkazom – akému položil základy ešte Isaac Asimov – je mŕtve. Naopak transhumanizmus dekonštruuje tradičné morálne rámce, ľudskosť zbavuje výnimočného aspektu a zlepšuje ju implantátmi, čo vedie k vytvoreniu kyborgického organizmu. Dobývanie kozmu strieda virtuálna realita, tému kontaktu s mimozemskou civilizáciou zasa nahrádza vznik umelej inteligencie. Rovnako sa prestáva uvažovať nad vzdialenou budúcnosťou na prospech nastupujúcich desaťročí. Subžáner navyše absorboval detektívno-kriminálno-špionážne prvky.

Inou tendenciou je zasa parodizovanie vážnej látky pomocou subverzie. Za všetko stačí spomenúť román Stopárov sprievodca po Galaxii a jeho ďalšie štyri pokračovania od Douglasa Adamsa. Ale aj klasická fantasy v štýle J. R. R. Tolkiena získala spracovanie v duchu postmoderny. Komickou líniou si získal celosvetový úspech Terry Pratchett.

Zaujímavým subžánrom je tiež urban fantasy, ktorý sa odohráva prevažne v súčasnom metropolitnom svete a nie kedysi dávno-pradávno. Rôzne nadprirodzené bytosti a mágia tak ožívajú v asfaltovo-betónovej džungli veľkomesta osvieteného neónom. Hranice s dark fantasy sú však veľmi otvorené a mnohokrát ide o to isté. V tomto prípade začína splývanie fantasy vôbec s hororom a niekedy i so science fiction. Tiež sa tomu hovorí slipstrím, prípadne sa používa označenie weird fiction.

Tento synkretizmus citeľne narúša učebnicové definície toho, čo sa zvyčajne nazýva science fiction, hororom a fantasy. Nemá to ale na svedomí len postmoderna. Keď sa pozrieme do histórie fantastiky, v podstate to tak bolo vždy. Pri románe od Shelley som uviedol, že sa naň dá pozerať z hľadiska hororu i science fiction. Pre gotickú literatúru však bolo takéto splývanie bežné. Vidieť to dokonca ešte u Edgara Alana Poa a H. P. Lovecrafta. Pravdepodobne to súvisí s fascináciou devätnásteho storočia prírodnými vedami; nové vedecké objavy v paradigme romantizmu boli chápané nezriedka mysticky či priam okultne. Podobnú situáciu badať aj dnes cez popularitu rôznych mysterióznych a paranormálnych tém. Koniec-koncov, termín weird fiction nie je ničím novým, prvýkrát sa ním označovala už gotika v období fin-de-sièclu.

Gotická próza je teda vývojovým predchodcom dnešného hororu a vedeckej fantastiky. Od druhej polovice osemnásteho storočia sa začali objavovať prvé romány odohrávajúce sa v atmosfére temného stredoveku. Jedným z nich bol Otrantský zámok od Horacea Walpola, ktorý odštartoval čitateľskú záľubu v sentimentálno-strašidelných príbehoch. Čoskoro sa objavili podobne ladené žánre ako Schauerroman či roman noir pritvrdzujúce v zobrazení hrôzy a násilia. Niekedy sa používa označenie frenetická literatúra. Medzi jej predstaviteľov sa zaraďujú Gaston Leroux, autor slávneho Fantóma Opery, i libertínsky markíz de Sade.

No gotický román nebol jediným predkom science fiction. Vedecká špekulácia na podklade dobrodružného žánru sa objavuje v notoricky známej tvorbe Jula Verna. Tu by stál za zmienku aj slovenský Gustáv Reuss, ktorý poslal na Mesiac gemerského rodáka menom Krutohlav a predbehol tak rovnako tematizovaný Vernov román o takmer desať rokov! Nie je však dôvod na šampanské, Francúzsko oprávnene stojí pri zrode vedeckej fantastiky nielen preto, že Hviezdoveda za Reussovho života vôbec nevyšla, ale žánrovo sa dosť vzďaľuje od kritérií na beletriu v novodobom ponímaní, ide skôr o memoárovo-traktátovú prózu, ktorá v štýle ľudovýchovných spisov Juraja Fándlyho popularizuje dobové znalosti z astronómie.

Ak neberiem do úvahy zaujatie gotickej prózy starobylými zámkami, za ktorých múrmi sa skrývajú kliatby, šialenstvo, duchovia a v neposlednom rade tragická smrť, potom si treba opätovne spomenúť na zdanlivo oveľa triviálnejší žáner – rozprávku. Práve romantici opantaní folklórom ich začali zbierať medzi pospolitým ľudom a vytvorili prvé antológie: od bratov Grimmovcov trebárs až po Pavla Dobšinského. Tieto ľudové námety ovplyvnili mnohých ďalších autorov, akým bol napríklad Hans Christian Andersen. Vzniká tak literatúra intenčne orientovaná na deti a mládež. Zámerná inšpirácia rozprávkovou látkou a aplikácia jej postupov – no môže ísť o legendy, povesti alebo staroveké mýty – zrodila fantasy.

Teraz možno niekto zapochybuje, ak tvrdím, že fantastika vzniká niekedy od druhej polovice osemnásteho storočia. Pravdaže si ľudia aj predtým hovorili príbehy s onou vlastnosťou špekulácie. Cez túto prizmu by sme však potom museli vnímať – dajme tomu – i eposy Iliadu a Odyseu. Za všetko stačí spomenúť konštrukciu na lietanie, ktorú pre seba a svojho syna Ikara zostrojil Daidalos. Bez ohľadu na dobové technické zdôvodnenie, prečo jeho vynález lieta (napodobnenie vtáčích krídel), ťažko v tomto prípade uvažovať o sci-fi, či už motivicky alebo dokonca hovoriť o akomsi protožánri. Podobných dezinterpretácií je neúrekom. Sú však príliš silené, pretože zabúdajú na jeden dôležitý fakt: prirodzené mytológie a epické formy vyvierajúce z ich podstaty dávali realite význam, prípadne funkciu, vysvetľovali prírodné javy, potvrdzovali náboženské axiómy a spoločenskú štruktúru. Dnešný čitateľ predsa nesiaha po Silmarillione, aby si doplnil vedomosti o vzniku sveta, rovnako ako staroveký poslucháč nepovažoval homérske kozmo- a teogónie za vymyslené príbehy určené na relax a zábavu. Jediné, čo sa z pradávnej minulosti neustále v naratívnych látkach napriek storočiami a tisícročiami odráža, sú archetypy, teda univerzálne mentálne predobrazy. Z tohto hľadiska je potom nepodstatné, či ide o paleolitického lovca zachyteného na maľbe v jaskyni Lascaux alebo uruckého kráľa Gilgameša, britského Artuša, postavu Paula Atreida z románov o planéte Duna, komiksového Spider-Mana a ďalších héroov zrodených v prasujete, pretože oný nehynúci úžas z nekonečnej imaginácie zostáva vždy rovnaký. Menia sa len pomery: v očiach napäto prijímajúcich príbeh sa už neodráža oheň z vatry, ale záblesky domácej plazmy.

[Fantázia 2011 : Antológia fantastických poviedok. Ed. Ivan Pullman. Saľa : Fantázia, 2011. 240 s. ISBN 978-80-969236-6-3.]

Vyšlo v knihe ako doslov.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Fantastika nie je svätá trojica. In Fantázia 2011 : Antológia fantastických poviedok. Ed. Ivan Pullman. Saľa : Fantázia, 2011. 240 s. ISBN 978-80-969236-6-3.