Mileniálny pícaro. Pamiatke Brandona Teenu (1972 – 1993)

Už vôbec fakt, že vstupná kniha na Slovensku z medzinárodnej edície Sto slovanských románov patrí slovinskej spisovateľke Suzane Tratnik, rozbíja všeobecne prijímaný pohľad domácej čitateľskej verejnosti na pojem slovanská literatúra, ktorý sa asociuje najmä s romantickými ideami všeslovanskej vzájomnosti a ruskou klasikou. To bolo azda aj cieľom garanta projektu – nadácie Fórum slovanských kultúr: predstaviť zaujímavé tituly posledných rokov písané v slovanských jazykoch, ale bez akéhokoľvek politického zámeru oživovať nacionalistické rezíduá devätnásteho storočia. Na iniciatívu napriek tomu padli podozrenia z novodobého panslavizmu – rozumej proruskej orientácie –, keďže jej vznik súvisí so samitom neokonzervatívnych prezidentov Georgea W. Busha a Vladimira Putina v Slovinsku.

Téma prózy Volám sa Damián nasvedčuje predsa len inému; dotýka sa problematiky rodovej a sexuálnej identity. Dnes priam kontroverzný diskurz, ktorý dokáže polarizovať spoločnosť, však Tratnik nepredkladá angažovane, hoci sama je lesbickou aktivistkou – naopak –, snaží sa poukázať, že vnútorný svet transdžender človeka sa až tak veľmi neodlišuje od bežných strastí súčasnej ypsilonovej generácie.

Príbeh akoby korešpondoval s najnovšími odbornými poznatkami rekvalifikujúcimi diagnózu poruchy rodovej identity na dysfóriu. Považujeme to za pokus o redukciu patologizácie, lebo emocionálne úzkosti u takýchto ľudí väčšmi vyvoláva ich sociálny status vymykajúci sa konštruktu heteronormatívnej binarity než samotná nerovnosť medzi rodom a pohlavím.

Stigma mentálnej choroby vlastne ani ústredného hrdinu netrápi, skôr ide o otázku pre malomestských susedov a hlavne rodičov, ktorí sa vehementne pokúšajú svojej pôvodne dcére nájsť psychologickú pomoc. No k očakávanej konfrontácii s anatomickou absenciou mužských genitálií nedochádza, pretože „Damián mal vždy gule“, v zásade. Vskutku tým ale nedokážeme objektívne zistiť, či mu je vlastná transsexualita – túžba po chirurgickej zmene sa neobjavuje –, vystupovaním sa možno javí ako crossdresser s heteropreferenciou.

Skupinové terapeutické sedenia sú napokon i rámcom tohto krátkeho románu alebo prísne vzaté rozsiahlejšej novely. Spoilerujúce popisky pod názvami kapitol dokonca odkazujú na pikaresknú tradíciu, čo zároveň poetologicky sedí s realistickým a satirickým modom textu. Navyše prechádzajú subverziou, v záverečnej kapitole sa totiž dozvedáme, že sú stručnými zápiskami z poznámkového bloku psychológa.

Damián je síce recyklovaný anticharakter španielskej stredovekej epiky, ktorej prekurzor by sme mohli hľadať ešte ďalej v mennipskej satire, no postmoderná popkultúra toto meno spája s nosnou postavou kultového hororu Prichádza Satan! (The Omen), a to pravdepodobne nebolo Tratnikiným úmyslom. Jeho výber mohol byť pokojne inšpirovaný hereckou hviezdou Damianom O’Harom, veď aj „nejaká na diske povedala, že by sa so mnou rada bozkávala, lebo som chutný ako nejaký Damián“.

Interpretačný šum evokujúci antikrista má filiáciu s posadnutosťou protagonistu, jeho neurotickým, až agresívnym správaním, nezvládaním záchvatov hnevu. Ale i tu sa ten pravý dôvod disharmonického vzťahu s otcom iba ututláva, téma zneužívania maloletých je obzvlášť pre katolícku rodinku zo strednej triedy tabu.

Román impulzy, ktoré by z neho mohli vyprofilovať spoločenskokritickú sondu vedome potláča, hlavný hrdina totiž svoje nepríjemné spomienky vytesňuje, preto má text bližšie k próze všedného dňa v podobe defilé obrázkov zo života mladých ľudí bez výraznejšej existenčnej motivácie, stagnujúcich v krčmách a kluboch, zabíjajúcich čas cigaretami, alkoholom alebo drogami.

Akokoľvek sa zdá byť Damiánova výpoveď autentická, jeho skutočné pocity sa len skrývajú za tínedžerské gesto vzbury, pre ktoré ho istým spôsobom berie a toleruje celá jeho partia z periférie, no na druhej strane ide o bezmocný výkrik, neschopnosť zaradiť sa ľudsky. Potvrdzuje to aj jeho nezáujem o queer identitu, čo ironicky vystihuje vzdialenosť k vlastnej komunite: „A potom, v tvári celá bledá, lebo je príliš málo mäsa, sa zaoberá právami buzerantov a podobne.“

Damiánov pubertálny nadhľad začína byť iritujúci vzhľadom na osobné nevyriešené bremená, ináč sa chorobne impulzívna povaha a sebadeštrukčné sklony vysvetliť nedajú. Jednoducho si nevie nájsť dostatočnú spolupatričnosť, lásku, volí si osamenie, nerozhľadenosťou sa oberá o potenciálnu budúcnosť.

Autorka využíva taktiež objekt jej umeleckej a vedeckej tvorby – ženskú homosexualitu. Postava Nely sa stáva na istý čas jedinou Damiánovou stabilitou. Lesbizmus má v západnej kultúre iné postavenie ako mužská androfília a pederastia. Minimálne v tom, že je patrilineárnou štruktúrou latentne akceptovateľnejšia. V tomto prípade sa viaže i na feministickú analýzu kultúrnych reálií metodologicky sa prejavujúca búraním dichotómií a napätia medzi rodovými a sexuálnymi reláciami. Preto súhlasím s popredným slovinským filozofom Slavojom Žižekom, ktorý telesný akt medzi dvoma ženami v lacanovskom duchu charakterizuje ako uvedomelú neprítomnosť falickej penetrácie, veď to bolo autorkiným zámerom, zbaviť sa onoho literárneho maskulinizmu, zvrátiť rodovú travestiu másk a kostýmovania od čias mímu cez commediu dell’arte, vykastrovať archetypálny model eregovaného údu. Hádam z tohto dôvodu ho Damián nespomína.

Tratnikin rukopis necháva všetky hodnotiace súdy plne na kompetencii čitateľa, nezaťažuje ho nadbytočným balastom, nevysvetľuje mu fenomény, s ktorými sa stretáva, občiansky ho nepoučuje. Na druhej strane je tento typ literatúry dôležitý, lebo poukazuje na naliehavosť vysporiadať sa s predsudkami voči rodovej a sexuálnej inosti.

Slovinský časopriestor koniec koncov nezohráva v knihe veľkú rolu, čiastočne vykresľuje miestnu maloburžoáznu societu, ale kontextovo poukazuje najmä na vyprázdnenosť neoliberálneho simulakra, poruchy, naozajstnej úchylnosti spôsobujúcej civilizačnú krízu rozumu, ktorého vektorom je bezcieľna „Damiánova cesta“.

[Tratnik, Suzana: Volám sa Damián. 1. vyd. Prel. Stanislava Chrobáková Repar. Bratislava, Literárne informačné centrum, 2008. 176 s. Zo slovins. orig. Ime mi je Damjan. Sto slovanských románov. ISBN 978-80-89222-60-5.]

Vyšlo na Je to tak, v slovenskej edícii Le Monde diplomatique.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Mileniálny pícaro : Pamiatke Brandona Teenu (1972 – 1993). In Je to tak : Le Monde diplomatique [online]. ISSN 1337-8872. 21. 03. 2014 [cit. 2018-05-19]. Dostupné na: <http://www.jetotak.sk/ludskeprava/milenialny-picaro--pamiatke-brandona-teenu-1972--1993>.