Láska, sex a staroba

Gabriela Garcíu Márqueza azda netreba čitateľskej verejnosti špeciálne predstavovať. Meno tohto kolumbijského prozaika už niekoľko desaťročí rezonuje v literárnych kruhoch po celom svete. Aj vďaka nemu hispanoamerická literatúra preklenula svoje regionálne hranice a dodnes sa teší medzinárodnému ohlasu. Za umelecky pôsobivú schopnosť, ktorá ‚odzrkad­ľuje život a konflikty‘ exotického prostredia latinskej Ameriky, bol Márquez v roku 1982 oce­nený i prestížnou Nobelovou cenou.

Eutanázia básnika Rúfusa

„Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní slovenských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzav­rieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a Čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané: „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vy­javí.“

Román-šansón

Posledné roky pred definitívnym rozpadom Československa, na zlome totalitného a demokratického režimu, pracovala Sylvie Germain ako profesorka filozofie na francúzskom lýceu v Prahe. Toto životné obdobie sa kryje s počiatkami jej literárnej kariéry, ktorá so sebou prináša úspech aj mimo Francúzska. Kontakt s československým prostredím bol pre Germain inšpirujúci i tematicky; v západoeurópskej literatúre totiž nedochádza k častým stretom so stredoeurópanstvom, nehovoriac o tom, že obyvatelia západnej časti únie ani geografický pojem stredná Európa v povedomí nemajú, poznajú iba ekonomicko-politické rozdelenie na vyspelý Západ a postkomunistický Východ.

Mágia zasnúbenej zeme

„Nie ovocie, ale kvitnutie. Nie prejdená vzdialenosť, ale cesta.“ V čase, keď spravodajské médiá prinášajú dennodenne informácie o nepriaznivej politickej a spoločenskej situácii v takzvanej Svätej zemi, pre ktorú sa stala násilná smrť bežnou súčasťou a možnou konfrontáciou každodenného života a v čase, keď sa táto násilná smrť, nazývaná aj terorizmom, dostala v dvadsiatom prvom storočí pod vedením náboženských fanatikov do polohy celosvetovej hrozby, prichádza na slovenský knižný trh – s takmer dvadsaťročným oneskorením – román izraelského spisovateľa Meira Shaleva. Modrý vrch sa však kľúčovo nevenuje žiadnemu obludnému a zbytočnému krviprelievaniu – hoci skúsenosť židovského spoločenstva nemá vo svojej histórii o stret s rôznymi podobami šialenej nenávisti núdzu –, práve naopak, podoby výbojnej ukrutnosti človečenstva sa dostávajú na okraj sujetovej látky, sú viac akousi vzdialenou skutočnosťou, ktorá sa v Shalevovej neobyčajnej výpovedi o obyčajných ľuďoch mení na heroizmus, ale i fantastikou popretkávanú tragikomickú bizarnosť.

Monika Kompaníková: Miesto pre Samotu (A Place for Loneliness)

Monika Kompaníková’s short story debut, to borrow from Ivan Krasko, „resounds with a shy accord“. What the debuting author apparently offers is a six-pack of diverse stories on the loneliness of introverted individuals, representing »minor« lives and abiding a space beyond normal human life. Their defilé provides the opportunity to gain insight into the inner world of loners confronted with the life’s stagnation and stereotype.