Drzosť katolíckej cirkvi

Zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností (číslo 308/1991) hovorí jednoznačne: "Každý má právo zmeniť svoje náboženstvo alebo vieru alebo byť bez náboženského vyznania." S dodržiavaním tohto základného práva človeka, ktoré je - samozrejme - ukotvené aj globálne - v osemnástom článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv si však - vyzerá to tak - na Slovensku nemôžeme byť veľmi istí. Dôkazom je Stanislav Illéš - rímskokatolícky kňaz z Tekovských Lužian -, ktorý sa verejne priznáva, že týmto základným ľudským právom pohŕda.

Muzikanti trhajú z ľudí kusy mäsa

Podobne ako spisovateľ Marcel Mikola - postava z poviedky Stodvanásť schodov -, aj jej autor Karol D. Horváth môže otvoriť víno a pripiť si na svoj literárny prínos.

Horváthove poviedky sú určené širšej čitateľskej verejnosti; vhodne zapĺňajú chvíle voľna, a hlavne nezanechávajú žiadne otázky, len dojem, ktorý čitateľa nerozruší, ale naopak, na okamih vnorí do komorného príbehu zo sveta tragikomických ľudí figúrok. Deje sa tak - paradoxne - zväčša cez formy nízkej komerčnej produkcie vyvolávajúcej pocity napätia, vzrušenia a zábavy. Postmoderný rozmer sa s týmito postupmi hrá a približuje ich k serióznejšiemu vnímaniu; prvky trileru, pornografie a - slovami Kornela Földváriho - "neľútostnej čiernočiernej irónie" sa tak dostávajú do Horváthovho rukopisu a prehodnocujú postavenie braku, okrádajúc ho o jeho vlastné princípy.

Pozornému čitateľovi - napríklad - určite neujde poviedka Nenávidím dychovku!, podarená paródia transformujúca americký horor Od súmraku do úsvitu (scenár Quentin Tarantino) na slovenské pomery: "Tubista sa vystiera. Má krvavé ústa. Usmieva sa. Muž na parkete sa otáča do sály. Ešte stále kričí. Má odhryznutú väčšiu časť hornej pery a nos. (...) Muzikanti sa pohybujú davom, trhajú z ľudí kusy mäsa a pijú striekajúcu horúcu krv."

Nie je to však iba inšpirácia v lacnej populárnej tvorbe, autorovi sa darí zachytiť aj introvertné osudy a dotknúť sa ich pocitov, psychiky - opäť náznakovo - v súčasnom svete, s ktorým ich spájajú azda len dobové digitálne produkty ako počítačové hry či SIM karty. Hoci Horváthove poviedky nemožno označiť za nudné, autor sa predsa len stereotypne pridržiava schémy, v ktorej ako-tak obmieňa časopriestor, postavy a príbeh. Našťastie, zatiaľ má dostatok nápadov, aby sa jeho schéma v dejových vzťahoch a vo vypointovaní nestala príliš predvídateľnou a priehľadnou.

Vyšlo v Hospodárskych novinách

zzz

Poviedkari 2006

Desiaty ročník literárnej súťaže Poviedka 2006 má svojich víťazov. „Nie každý bude s hodnotením poroty spokojný“, tvrdí v úvode jej predseda Pavol Rankov a má pravdu. Ak prémiové texty možno označiť viac-menej za úbohé – výnimkou je práca Václava Kostelan­skeho Smrť si nevyberá –, nechcem si ani predstaviť kvalitu tých neumiestnených, nehovo­riac o tom, že na druhom mieste sa asi stala chyba; próza Evy Cigánikovej Taký mizerný, mi­zerný život je na­ozaj takou mizernou, mizernou poviedkou, ktorej akvaristické vypointovanie nemožno ozna­čiť ináč ako najväčší šok v dejinách slovenskej literatúry. Azda bolo v porote viacero drob­nochovateľov alebo na ňu drobnochovateľská loby pôsobila, pretože príspevok Vandy Roz­enber­govej dopĺňa zborník o podobnú tému, tentoraz z prostredia teraristiky.

Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminálnej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí.

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).