Hľadanie mythomoteuru J. C. Hronského

Keď si v roku 1941 Jozef Cíger (1896–1960) úradne doplnil priezvisko o prídomok zo svojho umeleckého mena (1), nebol to len akt znovupotvrdenia jeho vtedy už zdanlivo neotrasiteľnej pozície v slovenskom kultúrnom panteóne podľa pseudonymického vzoru Vajanský – Tajovský, išlo o čosi viac; tento krok bol v podstate personálnou úniou medzi jeho spisovateľským a neliterárnym životom, poukazoval na to, že niet žiadnej rozpoltenosti, je iba on sám a vo všetkých smeroch prezentuje jedno jediné stanovisko – to národné. Samozrejme, je náhoda, že sa tento autor narodil na Pohroní, podobne ako Jozef Gregor (1874–1940) v Tajove či Božena Slančíková (1867–1951) neďaleko polichnianskeho prameňa Timrava, no topos ako určujúci sebaidentifikačný element mu v jeho prípade hral do karát, pretože prekračoval rámce lokálpatriotického sentimentu; je to totiž „slovenský Hron!“ (2), ako ho imperatívne oslovuje lyrický subjekt v jednej z predrevolučných básní Andreja Sládkoviča (1820–1872). Symbolický rozmer tejto rieky teda nie je regionálny, ale – naopak – zastupuje ideu slovenskosti pars pro toto.

Lexikón. Steve Vander Ark

Keď sa kniha volá Lexikón, začína to byť naozaj vážne. No a keď má podtitul Neautorizovaný sprievodca príbehmi Harryho Pottera a s ním spojenými materiálmi, vážnejšie to už nemôže byť. Iba ak by šlo len o ten autorizovaný. I preto sa jeho prvé vydanie dostalo pred súd a bolo zakázané. Toto nové je teda všeobecnejšie, viac sa snaží vyhýbať prílišným detailom, aby neporušovalo autorské práva, hoci jeho hlavný zostavovateľ Steve Vander Ark sa aj tak pohybuje – ako sa hovorí – na hrane zákona. V prípade ďalšej žaloby by to však mohol uhrať na psychickú poruchu, pretože ide o skutočného maniakálneho fanúšika všetkého, čo súvisí s Harrym Potterom. 

Nefalšovaný slovenský kebab

No céčková literatúra to už určite nie je, konečne teda môžem povedať, že aj Slovensko má autora, ktorý spĺňa svetové kritériá na menej náročnú čitateľskú zábavu. Keď sa však Juraj Červenák v jednej internetovej diskusii vyjadril, ako musí ľuďom, ktorí fantasy veľmi nepoznajú, vysvetľovať, že to, čo píše, je podobné Pánovi prsteňov, nešlo mu – samozrejme – o hľadanie paralely k svojej tvorbe, pokúšal sa iba veľmi hrubo priblížiť, do akého žánra asi tak jeho knihy spadajú. Ak sa ale nad týmto prirovnaním predsa len pozastavím, povedzme si pravdu, na to, aby si vychutnával čaj o piatej, by musel ešte veľa halušiek gágorom pretlačiť.

Nabokovov najlepší román

Vladimir Nabokov patrí tiež k tým autorom – podobne ako Umberto Eco –, ktorých meno sa bežným čitateľom spája s jednou jedinou knihou, aj keď popri svetovo populárnej Lolite napísal desiatky ďalších románov, poviedok i divadelných hier. Expert na tohto autora Brian Boyd však tvrdí, že jeho najhodnotnejším dielom je práve Bledý oheň. Nepoznám ale jeho tvorbu natoľko komplexne, aby som toto tvrdenie mohol jednoznačne potvrdiť, no s istotou môžem povedať, že ide naozaj o vysokohodnotnú postmodernú kompozíciu, slohovo priam ukážkovú.

Poviedkari 2009

Priznám sa, že začínajúcich autorov, či už mladých alebo starých veľmi nemusím, obzvlášť zo Slovenska, vo väčšine prípadov radšej siahnem po skúsenej literatúre, a môže to akokoľvek zaváňať akademizmom, hádam aj trochu elitársky a snobsky, vždy sa riadim zvrchovaným právom čitateľa, maximálne ak hodnoverným odporúčaním. I preto sa mi dostáva do rúk iba druhý zborník zo súťaže Poviedka, hoci v jeho podtitule sa píše, že ide až o trinásty ročník. Ten prvý z roku 2006 ma viac-menej sklamal. Aby som zasa nevyznel nafúkane ako niekto, kto sa za každú cenu štylizuje do polohy estéta s vycibreným vkusom, nesnažím sa zaujato odpísať hneď celú skupinu autorov, ktorí sa len nejako snažia začať, aj medzi nimi sa vždy nájde niekto, koho si bude literárna história vari raz pamätať, veď tejto súťaže sa kedysi tiež zúčastnili mená, ktoré dnes majú, ako naše matere hovorili, cveng.