Probatio calami Lukáša Cabalu alebo K objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre

Debut Lukáša Cabalu síce porota knižnej ceny Anasoft litera vybrala do desiatky najlepších slovenských próz vydaných v roku 2020, no nakoniec ho neposunula do finálového shortlistu, z ktorého oprávnene vzišla ako laureátka Barbora Hrínová za zbierku poviedok Jednorožce. Pre začínajúceho autora je to, samozrejme, beztak veľký úspech.

Melodramatický brak od exprezidenta Kisku

Debut Andreja Kisku sa nesporne stráca medzi kvantami textov, ktoré bohato produkoval Rudolf Schuster, či už išlo o cestopisy a reportáže, alebo o detektívnu prózu a scenáre pre rozhlas aj televíziu. Na druhej strane sa však môže zdať verejnosti i úsmevné, ak osoby činné vo vysokých politických funkciách v sebe pestujú umelecké vlohy, čo je zrejme spôsobené úzkostlivým budovaním obmedzeného mediálneho imidžu. K takto nastavenému marketingovému obrazu sa ešte pripájajú voličské sympatie a animozity zároveň. No a potom stačí ako príklad z blízkeho okolia spomenúť meno Václava Havla...

Literatúra à la Evelyn

Bezprostredné uvažovanie nad knihou Eklektik Bastard otvára otázku jej generačnej výpovednosti, ktorá vyplýva aj z faktu, že už incipit úvodnej poviedky Metabolizmus sa sústreďuje na postavu „po tridsiatke“ (s. 7). Hoci sa samotná autorka Ivana Gibová verejne vyjadrila, že takýto všeobímajúci zámer nemala, vekovo nielenže patrí do tejto mileniálnej či ypsilonovej kohorty, ale ju i podpichovačne konfrontuje s hodnotovým nastavením a navyše v konkrétnom dobovom časopriestore.

Zbierka feministických literárnych kontemplácií

Názov knihy Bielym atramentom s podtitulom Feministická literárna kritika a gynokritika od Stanislavy Chrobákovej Repar odkazuje na spojenie, ktoré sa objavilo v eseji Smiech Medúzy (Le Rire de la Méduse, 1975), jednom z fundamentálnych a konštitutívnych textov feministického myslenia. Teoretička francúzskej postštrukturálnej školy Hélène Cixous ním metaforicky upozornila na problematiku rodovej identity, neviditeľnú pre normatívnu androcentrickú alebo skôr – derridovsky povedané – falogocentrickú kultúru čierneho písma, oficiálneho diskurzu spoločenských dejinných pohybov, a nabáda na kritické uplatňovanie ženského modu metódou takzvaného písania telom. Uvedomenie jazykového diktátu a jeho odmietnutie predstavuje hľadanie nových možností (seba)vyjadrenia a súčasne otvára priestor vymaniť sa z tradicionalistických ontologických štrukturácií kategórií rodu a sexuality.

Načúvať zvukom vesmíru

Knižný debut Barbory Hrínovej svojím názvom Jednorožce recykluje symbol, ktorý v európskom kultúrnom prostredí už od čias stredoveku zastupuje kurtoázne ideály čistej a nevinnej lásky. Hoci v mnohých dobových vyobrazeniach išlo najmä o teologickú alegóriu na zvestovanie nepoškvrneného počatia, keď sa Márii zjavil archanjel Gabriel, aby jej oznámil, že bude matkou božieho syna, ľudová mágia zasa cez podvodný predaj narvalích zubov alebo sloních klov na liečebné účely zvýrazňovala vzácnosť týchto bájnych zvierat. I preto sa ešte na začiatku dvadsiateho prvého storočia v bežnom povedomí zachováva tento atribút. Autorka však s týmto populárnym totemom pracuje subverzívne a v rovnomennej poviedke ponúka výjav zo života dovolenkujúcej partie štyridsiatnikov s pivnými bruchami v bazéne: „Nafukovačky s dúhovými hrivami zaberajú tri štvrtiny vodnej plochy.“ (s. 132).