Zopár slov k poviedke Jany Dorčákovej Bezstarostne a veselo

„Bezstarostne a veselo“ môžem Jane Dorčákovej oznámiť, že jej poviedka nemá ani hlavu, ani pätu. Autorke sa podarilo kompozične a štylisticky minúť väčšiu časť textu, nehovoriac o samotnej myšlienke, ktorá - v snahe pôsobiť hĺbavo - skĺza do naivného, priam infantilného pseudofilozofovania: „Cítiš sa byť ezoterická.“ A keď to už rozprávačke ‚nadkrave‘ Emílii XY potvrdil aj hlavný dedinský astrológ Michal, jednoducho k tomu niet čo dodať.

Miniduel Khallo & Pitorák

Mikronauti

Mikronauti, to je názov krátkeho textu Martina Pitoráka z rovnomenného súboru textíkov, ktoré sa – možno trošku skôr akoby mali – hlásia na svet. Hoci som liberál, tentoraz nebudem nikoho navádzať ani na interrupciu, ani na – nebodaj – eutanáziu, veď tá je o inom – o schop-nosti vedieť v pravú chvíľu odísť – a my tu len začíname. Okrem toho, nielen Pitorákove prózičky, ale aj dielka Renáta Khalla – sa dokážu smiať, dokážu plakať, teda očividne javia známky života.

Láska, sex a staroba

Gabriela Garcíu Márqueza azda netreba čitateľskej verejnosti špeciálne predstavovať. Meno tohto kolumbijského prozaika už niekoľko desaťročí rezonuje v literárnych kruhoch po celom svete. Aj vďaka nemu hispanoamerická literatúra preklenula svoje regionálne hranice a dodnes sa teší medzinárodnému ohlasu. Za umelecky pôsobivú schopnosť, ktorá ‚odzrkad­ľuje život a konflikty‘ exotického prostredia latinskej Ameriky, bol Márquez v roku 1982 oce­nený i prestížnou Nobelovou cenou.

Eutanázia básnika Rúfusa

„Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní slovenských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzav­rieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a Čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané: „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vy­javí.“

Román-šansón

Posledné roky pred definitívnym rozpadom Československa, na zlome totalitného a demokratického režimu, pracovala Sylvie Germain ako profesorka filozofie na francúzskom lýceu v Prahe. Toto životné obdobie sa kryje s počiatkami jej literárnej kariéry, ktorá so sebou prináša úspech aj mimo Francúzska. Kontakt s československým prostredím bol pre Germain inšpirujúci i tematicky; v západoeurópskej literatúre totiž nedochádza k častým stretom so stredoeurópanstvom, nehovoriac o tom, že obyvatelia západnej časti únie ani geografický pojem stredná Európa v povedomí nemajú, poznajú iba ekonomicko-politické rozdelenie na vyspelý Západ a postkomunistický Východ.