Literárna správa/nález
Obj.: Vzhľadom na vek, v ktorom si svoju poviedočku písala, jej veľmi nemám čo vyčítať.
Dg.: Aj po štylistickej stránke nejde zväčša o nosné nedôslednosti. Tie by mali odchádzať časom, keď budeš naďalej svedomito pracovať s textom. Čo mňa osobne upútalo, bola relatívne dobre rozvrhnutá osnova príbehu a situačnokomické pointovanie. Práve to považujem za podstatné, že sa u teba prirodzene prejavuje schopnosť uchopiť niektoré kompozičné prostriedky. I vykreslením postáv si sa trafila do vybraného humorného subžánru.
Th.: Lenže jedna podarená krátka próza, ktorá sa určite zapáčila tvojej učiteľke na základnej škole, z teba ešte nerobí naozajstnú autorku, preto ti radím, aby si stále pokračovala v písaní a skúšala otvoriť iné témy, možno trošku vážnejšie a začala sa zaujímať o prehlbovanie charakterov, ich psychologizáciu.
***
Večerný výlet
Bolo jedno
z tých nudných, upršaných popoludní, kedysi na začiatku marca. Ja som si
čítala, moja mladšia sestra Maťka sa hrala vo svojej izbe. Keď sa ručičky na
hodinkách doplazili pred šestku, z obývačky sa ozval mamin hlas:
„Decká, starká
nás pozvala na večeru do reštaurácie. Ideme?“
„Jasné, že
ideme!“ vyrútila sa z izby Maťka. Aj ja som bola rada, že dobrodružstvá
hrdinu mojej knihy vymením za malý večerný výletík. Ocino sa tiež potešil, že
si bude môcť konečne doma na elektrickej gitare zahrať niečo od AC/DC, a
poriadne nahlas.
Netrvalo dlho
a stáli sme v chodbe pekne upravení a čakali sme na starkú,
ktorá mala prísť z roboty a starkého, ktorý sa dobrovoľne ponúkol, že
nám bude robiť osobného šoféra. Starká (hoci išla „po vlastných“), prišla prvá,
rozprestrela dáždnik a bola pripravená. S nami to už bolo ťažšie –
Martinka rozprestierala dáždnik rovno vo dverách, mamina hľadala mobil
a ja som, ako vždy, všetkým zavadzala. Chodba malá, dvere úzke
a mamina sa už - už chystala „výlet“ zrušiť. Vonku sme sa dostali na
poslednú chvíľu. Tam náš čakalo nemilé prekvapenie – auto nikde! Ani auto ani šofér!
...a keďže
pršalo, zopakovali sme si to ešte raz – teraz smerom dnu a so starkou.
Chodba bola jedna kaluž – mamina nezaváhala ani sekundu ...a už som mala
v ruke kýbeľ a handru. Ocko tiež neváhal a začal si hrať –
a pekne zostra!
Starká vytiahla
mobil, ale bez okuliarov toho veľa nezmohla, tak som číslo vytočila ja. V
telefóne sa ozvala známa melódia pesničky „pohoda, klídek a tabáček“ a po
jej tretej slohe obsadzovací tón a po ňom nič. Teraz sa pre zmenu chystala
„výlet“ zrušiť starká.
Na poslednú
chvíľu zastal pre naším domom zelený Accent. Starký zaparkoval pri najväčšej
kaluži, aká na ceste bola a galantne nás nechal preplávať do auta. Keď sme
už konečne sedeli v autíčku, starká sa nášho šoféra opýtala veľavravným
tónom:
„Kde si doteraz
bol ?!“
„Veď nie je ani
sedem!“, ohradil sa starký.
„Dohodli sme sa
na šiestu!“ pokračovala starká.
Nastalo ticho,
bolo počuť len to, ako ťuká blinker.
„Aha,“ starký
hlboko načrel do pamäte, „o siedmej mám byť zajtra u zubára !“
Starkej ako keby
takéto vysvetlenie nestačilo: „O koľkej teraz tie deti budú jesť?! Jednu vec si
nevieš zapamätať! Na teba sa nedá vôbec spoľahnúť!“
...a teraz
to vyzeralo tak, že „výlet“ zruší starký. Všetko zachránila naša Maťka: „Hurá,
ideme do reštiky!“ – ako keby doteraz sedela v inom aute.
Starký sa
zachoval ako profesionál – obrátil sa cez sedačku dozadu a spýtal sa
Maťky, ako „vedúcej zájazdu“: „Kam to bude, mladá pani?“
Maťka ako
skúsená gurmánka povedala: „Do Čínskej!“
„Ahá, ahá...“
šomral si starký, „takže do...kam?“ Očividne nepochopil Maťkin návrh. Vtom sa
strhla diskusia, do akej reštaurácie ideme. Sestra chcela ísť do čínskej
reštaurácie, lebo tam majú pekný otáčavý stôl a rybičky v akváriu,
starká nás chcela zobrať do novej reštaurácie na Lipovci, čo zas nevyhovovalo
mamine, ktorá tvrdila, že tam nefunguje kúrenie. Túto diskusiu prerušil až
starký tým, že nahlas pustil rádio. Celým autom rozľahlo: „Bolo 19 hodín.“
...a my sme
skončili v prvej reštaurácii, okolo ktorej sme prešli – Koliba! Mamina
bola rada, že je tam teplo, starký, že už sme skoro tam, Maťka sa tešila na
bryndzové halušky, starká na to, že bude kľud a ja som bola rada, že sme
neostali doma.
Vošli sme dnu
a vybrali si voľný stôl. Boli tam len dva jedálne lístky, nuž sme si
večeru vyberali postupne a takisto postupne nám aj nosili jedlo.
Samozrejme, každý si objednal niečo iné – jedno jedlo vábnejšie ako druhé
a keďže porcie boli ako „pre valacha“, začali sme čoskoro premýšľať, ako
kto ochutná cudziu večeru. Taniere začali cestovať po stole – neslušné, ale
náramne zábavné.
A my sme sa
bavili výborne. A nielen my! S nami sa bavili čašníci aj tých pár hostí,
čo tam bolo. Úplne najzábavnejšie bolo, že aj oni boli zvedaví a radi by
ochutnali to, čo má ten druhý pri stole, ale hanbili sa...teda, aspoň dovtedy,
kým sme my neprelomili bariéru.
Nuž tak sme teda
„svorne povečerali“, zabavili seba i ostatných a prišiel čas platiť.
Účet, samozrejme, dostal starký.
„Daj sem, ja
zaplatím, ja som vás pozvala!“ začala starká.
„Nechaj, ja mám
lístky!“ vzala jej z ruky účet mamina.
„Ale akože by to
bolo, aby dámy platili v reštaurácii!“ vzal účet mamine starký. Aj Maťka
chcela platiť, ale tak nešikovne vytrhla starkému účet z ruky, až ho
roztrhla. Poviem vám – Miazgovci sú proti nám odvar! Nakoniec všetko dobre
dopadlo a pobrali sme sa domov.
Keď sme sa znova
dostali do auta a starký vybehol na križovatku, rýchlo si zopakoval
základné dopravné predpisy: „Daj prednosť v jazde, električkám
v oboch smeroch!“ (aj keď je všeobecne známe, že električky v Martine
nejazdia). Keď sme už boli na ceste domov, starká zbadala policajnú hliadku.
Stihla akurát: „Laco, pomaly!“ – potom blesk a červené svetielko. „Laco ja
ťa...!“ starká hneď vedela, kto je vinník.
„Veď som nešiel
rýchlo,“ nechápavo pokrútil starký hlavou.
Starký zastavil
na určenom mieste, otvoril okno a odovzdane čakal. Nikto nič nehovoril,
starkin pohľad úplne stačil.
„Dobrý večer,
cestná kontrola, vaše doklady, pán vodič!“ začal policajt.
Starká neváhala
ani chvíľu: „Viem, že sme išli rýchlo, ale viete, manžel má operované kĺby
a bol by bez auta úplne hotový – nemôžete mu zobrať vodičský! Pokutu,
samozrejme, zaplatíme.“
Policajt pomaly
strčil hlavu až do auta. „Rýchlosť bola v poriadku, pani, ale vy nemáte
zapnutý pás!“
Na to starká
v zlomku sekundy s hvizdotom natiahla cez seba pás, vrazila ho do
karabíny, otočila sa do smeru jazdy, zatlačila sa do sedačky, akoby sme práve
išli stošesťdesiat, pohľad zapichla pod palubnú dosku a stuhla ako modelárska
sadra. Aj farbu mala takú.
V aute
nastalo hrobové ticho. Po pár nekonečne dlhých sekundách sa policajt začal
schuti smiať. My tiež, starká nie. Odprisahala by som, že sa v každom smere
zmenšila aspoň o dvadsať centimetrov.
„Už je to
v poriadku, pokračujte v jazde,“ vyslobodil starkú policajt.
Pohli sme sa
domov. V aute bolo počuť len motor a také zvláštne, tiché
pokrochkávanie z toho, ako sme všetci, samozrejme okrem starkej, dusili
v sebe smiech. Po nejakom kilometri už začalo mykať kútikmi úst aj starkej
a o chvíľu sa už rozosmiala a my s ňou...a smiali sme sa až
domov.
Doma nás smiech
prešiel – kľúč vo dverách. Skúsili sme zvonček. Nič. Znova – a znova nič. Obehli sme dom a cez škáru
v žalúziách sme nazreli do obývačky. Na gauči spal ocko, na ňom gitara.
Ocko si chrápal, struny na gitare s ním a celá aparatúra robila:
„Brrrrrrrrrrm, bŕŕŕŕŕm...“
Najskôr sme
zaťukali na okno, potom sme zabúchali a nakoniec sme k tomu pridali
trojhlasné: „OCKÓÓÓ!!!“
Prvý vybehol
z domu sused, či nás nevykrádajú. Druhý vyšiel ocko so slovami: „Už vás
čakám.“
Keďže bolo pol
desiatej, mamina zvolila tzv. „skrátený režim“ a Maťka bola do piatich
minút v posteli. My s rodičmi sme ešte dlho diskutovali o našej
večeri.
A čo
povedať na záver tohto horko – sladkého večera? Snáď len to, že nabudúce
pôjdeme o štvrtej a po vlastných!
Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Literárna ambulancia #3. In Kritický rub(r)ikon : Textový agregátor Petra F. 'Ria Jílka [online]. 7. 1. 2012 [2018-01-21]. Dostupné na internete: <http://kritickyrubrikon.jilekonline.eu/2012/03/literarnaambulancia3.html>.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára