Liberté, égalité, fraternité ou la mort

Keď sa autori rozhodnú vydať zbierku básní, každý vlastnú, no v spoločnej knihe, buď ide o antológiu, alebo manifest. Pôvodne plánovaný názov projektu – Trikolóra, ktorý pretrval vo výtvarnom spracovaní Ane Ostrihoňovej, skôr svedčí o tom druhom, lebo tieto individuálne poetologické vklady vytvárajú synergický emblém akcentujúci zabudnuté humanistické ciele súčasnej západnej civilizácie. Ale výsledný efekt tohto literárneho počinu, napokon, vystihuje jeho finálny názov; je to strach zo stavu, kam dospela novodobá industriálna spoločnosť, napriek žoviálnemu heslu Veľkej francúzskej revolúcie, do sveta, ktorý sa bojí poézie.

Rasistické retro

„Organizátori černošského pohybu ináč dosť majú starosti krotiť isté vlastnosti svojej rasy, zbavovať svojich príslušníkov sklonu k ľahkomyseľnosti alebo aspoň istého druhu bohémstva, priúčať k väčšej pozornosti o čistotu i vnucovať väčší záujem o vzdelanie a systematickú prácu. Nasťahovanie sa černošskej rodiny do ulice je zavše postrachom a obsadzovanie istej časti mesta znamená útek belochov, lebo černošská neusporiadanosť neznamená dobré susedstvo.“

O knižnom bestselleri a pripravovanom filme Kandidát. Rozhovor s Michalom Havranom a Marošom Hečkom

Michal Havran študoval v Paríži a Štrasburgu protestantskú teológiu, po návrate do Bratislavy založil slovenskú edíciu Le Monde diplomatique a stal sa jej šéfredaktorom, zameriava sa na pálčivé spoločenské témy. Maroš Hečko je filmový scenárista a režisér, medzi jeho projekty patrí i festival krátkych filmov Azyl, ako textár a spevák pôsobil v alternatívnych kapelách Free Faces, Bezmocná hŕstka či Home Made Mutant, knižne vydal svoju básnickú tvorbu. Spoločne napísali politickú satiru Kandidát, ktorá bude na budúci rok sfilmovaná.

Literárna ambulancia #8

Bea Svetlíková má štyridsaťosem rokov, žije v Rožňave a jej najväčšou záľubou je - žiaľ - písanie básní.

Nielen o Stoke

Knihu Život je krátky rámcujú poviedky, ktorými sa Lucia Piussi vracia do časov, keď ešte na Pribinovej ulici v Bratislave nestálo nákupné centrum Eurovea a rozostavaná budova Slovenského národného divadla chátrala pre ľahostajnosť politických špičiek voči kultúre. Jediné, čo mohlo vtedy ľudí viesť týmto smerom dunajského nábrežia, bolo kúpiť si električenku, nebodaj zaplatiť pokutu za čiernu jazdu v neďalekom sídle mestského dopravného podniku. Alebo ísť do Stoky.