Pod čepcom býva najväčšia tma

Niekedy krátko po vydaní knihy Čepiec od Kataríny Kucbelovej sa na sociálnych sieťach a internetových portáloch prostredníctvom platenej reklamy horlivo promoval videoklip novovzniknutej kapely Šalefuky. Tento senzusovský typ ľudovej zábavy, ktorá sa usiluje napodobniť marketingový výraz populárnych Kandráčovcov, by sa dal jednoducho odignorovať, keby za ňou nestála významná tvár slovenského džezu – Milo Suchomel. Aj takýto neočakávaný príklad toho, ako sa možno priživiť na masovom nevkuse, rezonuje v autorkinej otázke, „prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu“ (s. 10).

Básne ako mémy

Sólový knižný debut Ivony Pekárkovej zaujme svojím obalom; nenachádza sa na ňom totiž klasicky meno autora a názov publikácie – tie sú uvedené na jej chrbte a vo vnútri na úvodnej strane –, ale tri obrázky spojené lentikulárnou technológiou, ktoré sa objavujú každý zvlášť iba v určitom uhle: poetka drží krájač na vajíčka pred použitím a po ňom, pričom nechýba ani detailný pohľad na inkriminovanú kuchynskú pomôcku. Celkovo pôsobí tento výjav ako vizuálna inštruktáž, bočne však môže vyvolávať i spomienku na deväťdesiate roky, keď sa týmto populárnym flip efektom ozvláštňovali nálepky, záložky či pravítka. Scéna je zároveň strojene amatérska a civilná, pripomína fádne školské prostredie, čo evokujú lavička, nástenná tabuľa a okrasné rastliny.

Antikozmogonija

Ballina novela U ime oca sažeto je pripovijedanje glavnog lika o vlastitom životu koji točno karakterizira prazni, upadljivi prostor na stranicama između pojedinih poglavlja. Ta bijela mjesta simboliziraju njegovu banalnost, nevažan su, digresivan dio središnje priče koja se sastoji od uspomena na narušene obiteljske odnose. Međutim, nije riječ o njihovoj analizi, tekst je za takvo nešto previše prozračan i nedostaje mu dublji psihološki uvid. Unatoč tome, obuhvaća, iako tek esencijalno, motivaciju ljudskog djelovanja: impuls potrebe za postojanjem.

Rosovej terapeutické písanie

O Michaele Rosovej sa toho v literárnych krčmičkách nahovorilo už veľa: niekto sa nad jej menom iba uškrnie, iným stúpne tlak, ale zväčša sa všetci zhodnú, že ako autorku ju nepochybne akceptujú. A to zrejme úplne stačí, bez ohľadu na aroganciu alebo prostorekosť, ktorými údajne oplýva. Svojou najnovšou knihou Tvoja izba napokon dáva mnohým rečiam za pravdu, lebo čitateľstvu znalému domácej kultúrnej bubliny nemôže ujsť až prílišná blízkosť so skutočnými osobami a situáciami, hoci v poznámke na záverečných stranách sa zabezpečuje licenciou na dielo náhody. Z tohto hľadiska ide o praobyčajný bulvár, veď vyťahovať súkromie na svetlo sveta a svojvoľne ho pretriasať nie je veľmi slušné.

Keď Houellebecq začne trolovať

O Michelovi Houellebecqovi sa často hovorí ako o literárnom fenoméne, nielen v domácom Francúzsku, kde získal najprestížnejšiu Goncourtovu cenu, ale i naprieč západným svetom, ktorý je zároveň ústrednou témou jeho románov. Jedni tvrdia, že mu nastavuje ostré zrkadlo, iní ho zasa považujú za cynika či nihilistu alebo až obviňujú zo sexizmu a xenofóbie. Svojím jazykom, na prvý pohľad vskutku politicky nekorektným, však neskĺzava na úroveň jarmočnej demagógie, ale presne naopak, rafinovane cezeň analyzuje strachy privilegovaného belocha zo strednej triedy.