Miesto a samota

Debutová zbierka poviedok Moniky Kompaníkovej, požičajúc si slová Ivana Krasku, ‚plachým akordom hučí‘. Začínajúca autorka sa v šiestich dejovo nesúvislých príbehoch snaží ponúknuť výpoveď o osamelosti prostredníctvom introvertných indivíduí, ktoré reprezentujú malé existencie, pohybujúce sa v nadčasovom priestore bežného ľudského. Ich defilé vytvára zároveň možnosť sondáže vo vnútri človeka-samotára, konfrontovaného so životnou stagnáciou a stereotypom.

Nielen o papagájoch a gýči

Starý kocúr slovenskej postmoderny Pavel Vilikovský si po roku – naposledy Vyznaním naivného milovníka –, a zároveň v roku štyridsiateho jubilea od svojho knižného debutu Citová výchova v marci, opäť rozkošnícky vylihuje na pultoch kníhkupectiev; tentoraz v podobe zbierky poviedok pod názvom Čarovný papagáj a iné gýče. A hoci sa z diaľky zdá, že ide o publikáciu určenú ornitológom a chovateľom exotického vtáctva – na obálke knihy sa totiž vypína fotografia papagája ara –, zdanie v tomto prípade klame; Vilikovský nemení profesiu, naďalej zostáva literátom par excellence.

Krajina protichodných názorov

Pred nedávnom boli konečne zverejnené dlho očakávané výsledky sčítania obyvateľstva. Jedným zo zisťovaných údajov bol i podiel veriacich osôb, ktorých počet sa od posledného sčítania zvýšil z necelých sedemdesiattri na vyše osemdesiatpäť percent. Táto informácia ma však náramne prekva­pila - pretože s rozdielom niekoľkých desatín - také isté percento obyvateľstva vyjadruje záporný postoj k rómskemu etniku, nehovoriac o iných formách diskriminácie. No a keď sa k tomu pridá nezá­ujem politikov alebo dokonca výroky z ich vlastných úst a jednoducho všeobecná neschopnosť efek­tívne vyriešiť akékoľvek prejavy neznášanlivosti, nastáva vážny problém so základnými princípmi de­mokracie.

Korene intolerancie vyplývajú z nevedomosti a spôsobu konvenčného myslenia mnohých ľudí, ktorí si sami nevedia zodpovedať na najzákladnejšie otázky a preto musia prijímať stovky, ba až tisícky ro­kov ošúchané odpovede. A výnimkou nie je ani Slovenská republika, ktorá mi niekedy pripadá ako vzorová krajina protichodných názorov a provincionalizmu.

Je dosť zarážajúce, že množstvo verejných činiteľov - ktorí sa hlásia k myšlienkam kresťanstva - os­pevuje vznik prvého samostatného slovenského štátu, na čele s kňazom - vojnovým zločincom, kto­rého vláda sa neštítila privlastniť si atribút kresťanská, porušujúc pri tom jeho základné hodnoty. Je predsa nemysliteľné, aby niekto ešte dokázal deliť zlo na menšie a väčšie, pričom za to menšie pova­žuje smrť asi tak stotisíc ľudí. Ale ak sa presunieme z čistého teoretizovania priamo do praxe, zistíme, že nacionalistickým a národnosocialistickým hnutiam ako skinhed - s ktorými je neodmysliteľne späté nedodržiavanie základných ľudských práv - sa darí ako hubám po daždi. Dennodenne sme svedkami ponižovania a zosmiešňovania iných a dosť často to robíme i my sami.

Utvárať si mienku o niekom na základe prijatých charakteristík určitej skupiny, znamená zakomple­xovať sa do vlastných predstáv, ktorých podstatou sú akési nedokázateľné predpoklady. A takýto ľu­dia pravdepodobne nikdy nepochopia význam tolerancie voči inej farbe pleti, národnosti, náboženstvu alebo sexuálnej orientácii.

Dôležité je začať od seba samého, hoci to znie ako klišé a zbaviť sa tradičného myslenia a ľahostajnosti a dokázať upozorniť na chyby ostatných a na pretvárku, ktorá panuje v našej spoloč­nosti. Dúfam, že raz bude tých takmer osemdesiatšesť percent obyvateľstva žiť naozaj podľa svojho presvedčenia a nie podľa názorov tých, ktorí hodnoty harmónie, lásky a slobody verejne podkopávajú alebo sa za ne nehanebne skrývajú.

Tento príspevok vyšiel mierne upravený v Podtatranských novinách a periodiku Romano nevo ľil.

Zdroj

Zdroj

Brezový lístok

Počas neskorej noci na opačnej strane mesta zabrechal pes. Jeho zbesnený štekot však vzápätí zmizol v hustnúcom daždi sychravej jesene roku dvetisíc. Začul ho iba starý bezdomovec, hľadajúci úkryt pred ešte stále sa blížiacou víchricou. Žilnatou tvárou pootočil k stavenisku a možno by aj niečo zazrel, keby nebo práve nepreťal cikcakovitý blesk, ktorý ho na niekoľko sekúnd oslepil. Pár metrov od výstražnej tabule - OBJEKT JE STRÁŽENÝ PSOM - sa čosi zavlnilo. Splývalo to s temravým okolím, ale až do chvíle, kým obloha opäť nezažiarila. Na bujnej mase rozmokvanej pôdy kľačal človek. Jeho tmavomodré rifle sa pomaly zabárali do blata a čierna deková bunda nasávala hektolitre vody, zúrivo padajúce už z niekoľko dní zatiahnutej oblohy. Práve si dával dole plecniak. Skrehnutými prstami ho otvoril, nekonečne dlho sa v ňom prehrabával, až z neho napokon vytiahol hrdzavé kliešte. Zacvakal nimi a pustil sa do práce. Chvíľu to trvalo, ale kým prešla okolo nedokončenej stavby stará biela škodovka, v plote sa dobrých päť minút vypínala vystrihnutá diera.

ŠIT či SHIT?

Bola veľká prestávka. Vo vestibule sa tlačili skupinky študentov, žiadajúcich od školského kamelota a miestneho predajcu Resaniek pani Zgodavovej februárové číslo Študentského informačného tele­skopu ŠIT. Obetoval som posledných osem korún na to, aby som – ako to Alica Antašová vždy na konci píše – prežil silný estetický zážitok. No zážitok to bol. A môžem povedať (napísať), že aj silný. Ale estetický?