Drak, kostol a lesbičky

Po takmer tri a pol storočí sa na Slovensku – teda v severnej časti zaniknutého Uhorského kraľovstva – opäť objavuje drak. A dokonca nie obyčajný, ale Veľký šarkan. Tajuplný Spolok Zasvätených z Košíc sa vydáva na životunebezpečnú drakobijeckú výpravu, počas ktorej tuhne krv v žilách. Žiaľ, tento zdravotný stav nie je spôsobený dobre napísaným príbehom, práve naopak.

Dušan D. Fabian sa vo svojom najnovšom románe Pestis Draconum rozhodol využiť – alebo skôr zneužiť – množstvo podnetov z fantasy, hororu, rozprávky a trileru. Vytvára tak neveľmi pestrý akčný humbug, v ktorom sa miesia epigónske pokusy napodobniť čitateľsky príťažlivú poetiku svetovej produkcie, počnúc Danom Brownom, cez Stephena Kinga, Sergeja Lukianenka či Christophera Paoliniho, až po J. K. Rowling. Výsledkom takéhoto tvorivého písania nemôže byť nič iné, azda ak céčková literatúra schopná osloviť možno stredný školský vek, hoci ašpirácia zaujať hlavne dospelého čitateľa je zjavná, o čom svedčí napríklad aj zopár erotických scénok.

Psychologické uchopenie postáv dospelých mágov i ponor do duše tínedžerskej čarodejnice Eriky Kmotríkovej alias Eryxie sa až priveľmi podobá lacnej optike amerického literárneho braku. O to viac sa potom slovenský topos javí v románe groteskne a umelo, míňa sa účinku vyťažiť z historicky a mýticky bohatého priestoru látku na kvalitnú špekulatívnu fabuláciu. K tomu by napokon s určitosťou dopomohlo aj vyzretie štylistickej stránky autorovho rukopisu, pretože deskriptívne pásma – nehovoriac o inom – často skĺzajú na úroveň informačného letáku.

Napísať gýč, od ktorého sa čitateľ neodtrhne, pokým nedôjde až na poslednú stranu, je majstrovstvom, ktorým Fabian – nanešťastie – neoplýva. A preto sa i v budúcnosti dajú očakávať iba ďalšie chabé imitácie.

[Fabián, Dušan D.: Pestis Draconum. 1. vyd. Žilina : Artis Omnis, 2008. 180 s. ISBN 978-80-89341-07-8.]

Vyšlo vo Fantázii a na iLiterature.

Zdroj 1 | Jílek, Peter F. 'Rius: Pestis Dracocum : Dušan D. Fabian. In: Fantázia, roč. 13, 2009, č. 3, s. 100

Zdroj 2 | Jílek, Peter F. 'Rius: Pestis Draconum : Dušan D. Fabian. In Iliteratura [online]. 13. 1.2010 [cit. 2013-03-07]. Dostupné na internete: <http://www.iliteratura.cz/Clanek/25699/fabian-dusan-d-pestis-draconum>. ISSN 1214-309X.

Deviate prikázanie

Posledný svedok je názov útlej knižky Jána Beňa, ktorú tvorí len jeden prozaický útvar. Či už ide o kratšiu novelu alebo rozsiahlejšiu poviedku, autor sa v tomto neveľkom priestore pohybuje románovo. Starosvetská dikcia so štipkou kompozičnej inovácie ozvláštňujú monotónnu atmosféru sujetu. Zdá sa ale, že táto inovácia má skôr charakter niekoľkých analeptických pokusov o entrée do samotného príbehu, ktoré sa tvária ako jeden celok. Dejovú zložku napokon rozbíjajú filozofujúco-reflexívne digresie či vsunuté texty: rozhlasová hra Mesto, srdce, vysvedčenie a poviedka Olympiáda v nich.

V úvode sa hlavná postava – sedemdesiatnik Ján Droba vracia do rodnej obce Kotlinka. Čitateľovi však hneď na začiatku nemusí byť zjavné časové zaradenie jeho spomienok na udalosti týkajúce sa vodohospodárskeho projektu demolácie dediny za účelom výstavby priehrady. Spomína sa síce, že „už bude päťdesiat rokov, ako sa to u nás začalo“ (s. 5), ale ďalej sa táto informácia stráca v iných spomienkach, časové roviny sa prekrývajú a znejasňujú. Našťastie, niekedy až okaté narážky na politickú a štátnu moc prezrádzajú Beňov kurz. Tendencie k moralizovaniu sa jednoznačne opierajú o opozície ruralita – urbanita, minulosť – súčasnosť, domáce – cudzie. Dochádza tak k dolorizácii a mýtizácii (slovenského) vidieckeho života, ktorý sa dá chápať ako strácajúca sa či stratená hodnota.

Najrozsiahlejšia časť textu sa venuje časom ešte predtým, než Drobov „dom bol zavraždený“ (s. 15). Spomienky na detstvo sa začínajú priamo „v perinke“ (s. 20) a pokračujú diapazónom delikátnych reminiscencií na mimoriadnosť všedného života založenom na práci, rodine a viere. I prvý kontakt s mestom počas hospitalizácie – keď „iný ako doma pečený chlieb chlapec nejedol“ (s. 35) – patrí do zlatého veku ústredného hrdinu a neskôr – počas dospievania – otvára priestor na odstup od „dedinskej zadubenosti“ (s. 35); začať sa konečne starať o seba, neodchádzať „z mesta každý deň po vyučovaní, ako keby tam horelo, užitočne sa doň vracať... Nájsť si dievča, s ktorým sa vyjde na korzo, presvedčiť sa konečne, kde je mestská knižnica, tam si vypožičať knihy, nežiť iba z toho, čo ako dedinský knihovník dostane do knižnice...“ (s. 45) a taktiež „ju chytiť, držať, cítiť jej nohy, prsia, tvár“ (s. 46).

Naratívne postupy na mnohých miestach skĺzajú do denníkovo-dokumentárnych polôh, ba niekedy až do žurnalizmu, čo je výsledkom straty kontroly nad (auto)biografickým momentom. Nehovoriac o Beňovej tendencii k encyklopedizujúcemu výkladu slov, napríklad belčov (s. 20) či benderovci (s. 12). Vyššie spomenuté prvky inovatívnosti v kompozícii sa tak v podstate kostrbatia.

Kdesi na pozadí však stále rezonuje antibudovateľské angažmán a potvrdenie – marxisticky povedané – buržoázneho nároku na vlastníctvo. Drobovský dom je teda corpus delicti porušenia sinajského práva spečateného priamo bohom: „Nepožiadaš, čiže neprisvojíš si, nezmocníš sa ho násilím. Hreší a vôli Božej sa protiví, kto ľstivo žiada dedičstvo a dom blížneho svojho“ (s. 11).

Beňova krátka próza je po viacerých stránkach nevyváženým apokalyptickým etizmom opierajúcim sa o paseistický sentiment.

[Beňo, Ján: Posledný svedok. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 2007. 82 s. ISBN 978-80-89208-61-4.]

Vyšlo v RAK-u.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Deviate prikázanie. In RAK, č. 14, 2009, č. 8, s.

Špecifické podoby magického realizmu na Slovensku. Oponentský posudok diplomovej práce

Študentka si zvolila ako tému svojej práce relatívne originálnu poetologickú problematiku. Hľadať poe­tiky magického realizmu v slovenskej literatúre považujem za korektné, aj keď sa takéto pokusy v slovenskej li­terárnej vede nemusia prijímať vždy s nadšením. Vo viacerých literárnych vedách vo svete sa však pojem ma­gického realizmu bežne používa, napríklad aj izraelská literatúra v súvislosti s prozaikom Meirom Shalevom a tak ďalej. Znamená to teda, že nehovoríme len o špecifických textoch latinskoamerickej proveniencie – aj keď primárne máme na mysli práve notoricky známych prozaikov z tohto prostredia –, ale i o textoch s podobnými či rovnakými poetologickými východiskami. Tie ale nemusia byť zámerné, rovnako sa môžu objavovať intui­tívne a náhodne. Narážam tým na zle interpretovaný výrok Dušana Mitanu (s. 8) zo strany autorky. Práve u neho a Dušana Dušeka išlo o intuitívnu a náhodnú blízkosť, nie o inšpiráciu. Tá je vedomá až u Václava Pankovčína a Pavla Ran­kova. 

K problematike mytoteoretického objektu. Mýtus - literárny mýtus: literárny mýtizmus

Bežne sa síce pod slovom mýtus rozumie „tradíciou prenášaná predstava ľudí o vzniku sveta“ (KSSJ, 2003, s. 347), prípadne o prírodných „javoch, bohoch, hrdinoch“ (tamtiež) a podobne alebo sa ním dokonca v expresívnom význame označuje „výmysel podávaný ako pravda“ (tamtiež). Napriek tomu sa však jednoznačne pripájame k tvrdeniu Wallacea W. Douglasa (1914 – 1995) v štúdii The Meanings of “Myth” in Modern Criticism (1953) a k ďalším teoretikom mýtu, ktorým sa tento pojem v humanitných a sociálnych či jednoducho kulturálnych vedách zdá byť „väčšmi polemickým než analytickým termínom“ (Meletinskij, 1989, s. 33).

Milo Suchomel: Džez mi dáva najväčšiu slobodu

Milo Suchomel (1976 Poprad) je jednou z najvýznamnejších osobností slovenského džezu. Jeho profesionálny záujem o tento hudobný štýl sa začal formovať počas štúdia na Štátnom konzervatóriu v Žiline (1989 - 1995). Neskôr absolvoval aj Štátne konzervatórium v Bratislave (1997 - 2000) a University of Louisville v Kentucky v Spojených štátoch amerických (2001). Účinkoval v známych formáciách ako Dodo Šošoka and His Family/Friends, Elie Quartet/Quintet, Gustav Brom Big Band, Milo Suchomel Quartet, Swinging Europe, Tatra Quintet či Orchester Pavla Zajačka. Spolupracoval s významnými osobnosťami nielen doma, ale i vo svete. V roku 2001 získal na Jazz Juniors Krakow Festival v Poľsku ocenenie najlepší inštrumentalista a v roku 2004 sa Milo Suchomel Quartet umiestnil na štvrtom mieste zo sedemdesiatich kapiel na medzinárodnej súťaži Hoeilaart International v Belgicku.