O jednej (sub)kultúre alebo Slovenský karneval

Denisa Fulmeková a Peter Macsovszky klamú; „podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami“ v ich spoločnom románe totižto nie je náhodná, aj keď to obaja na jeho začiatku tak explicitne tvrdia. Bez ohľadu na túto malú lož však môžem jednoznačne povedať, že Klebetromán je konečne poriadna kniha, ktorá sa – dúfam – v slovenskom literárnom mik­rosvete nestratí. A ak som vo svojej recenzii na zbierku Pavla Vilikovského Čarovný papagáj a iné gýče jednu z poviedok označil za „humorný obrázok [...] slovenskej literatúry“ (Slovo 14/2005), tento text musím potom ociachovať ako veľkolepú travestiu, ktorá si pred telesné otvory nekladie žiadne výrobky toaletnej hygieny.

Miesto a samota

Debutová zbierka poviedok Moniky Kompaníkovej, požičajúc si slová Ivana Krasku, ‚plachým akordom hučí‘. Začínajúca autorka sa v šiestich dejovo nesúvislých príbehoch snaží ponúknuť výpoveď o osamelosti prostredníctvom introvertných indivíduí, ktoré reprezentujú malé existencie, pohybujúce sa v nadčasovom priestore bežného ľudského. Ich defilé vytvára zároveň možnosť sondáže vo vnútri človeka-samotára, konfrontovaného so životnou stagnáciou a stereotypom.

Nielen o papagájoch a gýči

Starý kocúr slovenskej postmoderny Pavel Vilikovský si po roku – naposledy Vyznaním naivného milovníka –, a zároveň v roku štyridsiateho jubilea od svojho knižného debutu Citová výchova v marci, opäť rozkošnícky vylihuje na pultoch kníhkupectiev; tentoraz v podobe zbierky poviedok pod názvom Čarovný papagáj a iné gýče. A hoci sa z diaľky zdá, že ide o publikáciu určenú ornitológom a chovateľom exotického vtáctva – na obálke knihy sa totiž vypína fotografia papagája ara –, zdanie v tomto prípade klame; Vilikovský nemení profesiu, naďalej zostáva literátom par excellence.

Krajina protichodných názorov

Pred nedávnom boli konečne zverejnené dlho očakávané výsledky sčítania obyvateľstva. Jedným zo zisťovaných údajov bol i podiel veriacich osôb, ktorých počet sa od posledného sčítania zvýšil z necelých sedemdesiattri na vyše osemdesiatpäť percent. Táto informácia ma však náramne prekva­pila - pretože s rozdielom niekoľkých desatín - také isté percento obyvateľstva vyjadruje záporný postoj k rómskemu etniku, nehovoriac o iných formách diskriminácie. No a keď sa k tomu pridá nezá­ujem politikov alebo dokonca výroky z ich vlastných úst a jednoducho všeobecná neschopnosť efek­tívne vyriešiť akékoľvek prejavy neznášanlivosti, nastáva vážny problém so základnými princípmi de­mokracie.

Korene intolerancie vyplývajú z nevedomosti a spôsobu konvenčného myslenia mnohých ľudí, ktorí si sami nevedia zodpovedať na najzákladnejšie otázky a preto musia prijímať stovky, ba až tisícky ro­kov ošúchané odpovede. A výnimkou nie je ani Slovenská republika, ktorá mi niekedy pripadá ako vzorová krajina protichodných názorov a provincionalizmu.

Je dosť zarážajúce, že množstvo verejných činiteľov - ktorí sa hlásia k myšlienkam kresťanstva - os­pevuje vznik prvého samostatného slovenského štátu, na čele s kňazom - vojnovým zločincom, kto­rého vláda sa neštítila privlastniť si atribút kresťanská, porušujúc pri tom jeho základné hodnoty. Je predsa nemysliteľné, aby niekto ešte dokázal deliť zlo na menšie a väčšie, pričom za to menšie pova­žuje smrť asi tak stotisíc ľudí. Ale ak sa presunieme z čistého teoretizovania priamo do praxe, zistíme, že nacionalistickým a národnosocialistickým hnutiam ako skinhed - s ktorými je neodmysliteľne späté nedodržiavanie základných ľudských práv - sa darí ako hubám po daždi. Dennodenne sme svedkami ponižovania a zosmiešňovania iných a dosť často to robíme i my sami.

Utvárať si mienku o niekom na základe prijatých charakteristík určitej skupiny, znamená zakomple­xovať sa do vlastných predstáv, ktorých podstatou sú akési nedokázateľné predpoklady. A takýto ľu­dia pravdepodobne nikdy nepochopia význam tolerancie voči inej farbe pleti, národnosti, náboženstvu alebo sexuálnej orientácii.

Dôležité je začať od seba samého, hoci to znie ako klišé a zbaviť sa tradičného myslenia a ľahostajnosti a dokázať upozorniť na chyby ostatných a na pretvárku, ktorá panuje v našej spoloč­nosti. Dúfam, že raz bude tých takmer osemdesiatšesť percent obyvateľstva žiť naozaj podľa svojho presvedčenia a nie podľa názorov tých, ktorí hodnoty harmónie, lásky a slobody verejne podkopávajú alebo sa za ne nehanebne skrývajú.

Tento príspevok vyšiel mierne upravený v Podtatranských novinách a periodiku Romano nevo ľil.

Zdroj

Zdroj

Brezový lístok

Počas neskorej noci na opačnej strane mesta zabrechal pes. Jeho zbesnený štekot však vzápätí zmizol v hustnúcom daždi sychravej jesene roku dvetisíc. Začul ho iba starý bezdomovec, hľadajúci úkryt pred ešte stále sa blížiacou víchricou. Žilnatou tvárou pootočil k stavenisku a možno by aj niečo zazrel, keby nebo práve nepreťal cikcakovitý blesk, ktorý ho na niekoľko sekúnd oslepil. Pár metrov od výstražnej tabule - OBJEKT JE STRÁŽENÝ PSOM - sa čosi zavlnilo. Splývalo to s temravým okolím, ale až do chvíle, kým obloha opäť nezažiarila. Na bujnej mase rozmokvanej pôdy kľačal človek. Jeho tmavomodré rifle sa pomaly zabárali do blata a čierna deková bunda nasávala hektolitre vody, zúrivo padajúce už z niekoľko dní zatiahnutej oblohy. Práve si dával dole plecniak. Skrehnutými prstami ho otvoril, nekonečne dlho sa v ňom prehrabával, až z neho napokon vytiahol hrdzavé kliešte. Zacvakal nimi a pustil sa do práce. Chvíľu to trvalo, ale kým prešla okolo nedokončenej stavby stará biela škodovka, v plote sa dobrých päť minút vypínala vystrihnutá diera.