Posledný mohykán postmoderny

Romány História (2009), Spolu (2015) a Fytopaleontológia tvoria voľnú trilógiu, ktorou Peter Šulej prispieva do subžánru generačnej výpovede o spoločnosti. Rámcovými postavami z kohorty Husákových detí analyzuje prelínanie individuálneho žitia s meniacimi sa reáliami doby, aby v konečnom dôsledku dokázal, že dejiny – či už osobné, alebo univerzálne – nemajú lineárnu a kontinuitnú platnosť, ale sú takpovediac referenčným bludiskom kulturálnych artefaktov. Aj preto je možné k jednotlivým knihám pristupovať v rôznom poradí, bez chronologickej nadväznosti, dokonca ich chápať ako samostatné diela, keďže každá vo svojej podstate variuje načrtnutú tému nezávislo.

Zemestrasenie v čase korony. Chorvátsky zápisník #8

V nedeľu dvadsiateho druhého marca krátko pred pol siedmou ráno zasiahlo Záhreb zemetrasenie. Bol som vtedy už hore, snažil som sa pracovať na počítači, keď sa panelové steny zrazu začali kymácať zľava doprava, akoby boli iba z lepenky a pod náporom prudkého vetra. V tej chvíli mi nenapadlo, že ide o stredne silný otras magnitúdy päť a pol Richterovej stupnice. Všetko sa len šialene triaslo, knihy vypadávali z poličiek a blízko mňa doslova pukol múr.

Balkovo podivno

V názve svojej knihy Østrov použil Peter Balko zámerne ortografickú dekoráciu, ktorej sa hovorí metalový umlaut, aby sa prostredníctvom nej – takisto ako v prípade uvedenej hudobnej scény – naznačila inšpirácia v germánskom kultúrnom priestore. Za touto diakritickou štylizáciou sa napokon ukrýva konkrétna indícia, keďže preškrtnuté o je charakteristickou prehláskou vo viacerých nordických abecedách. Slovo ø dokonca v dánčine naozaj znamená ostrov. Nemožno však považovať za úplnú náhodu, že samotné písmeno sa vyskytuje i v menách Petera Høega či Joa Nesbøho, emblematických autorov škandinávskej kriminálky. Práve tá sa totiž stáva jedným z dôležitých kompozičných prvkov recenzovaného románu.

Bodnárovej drobnokresba novej ženskosti

Chcem redukovať formu“ (s. 68) – píše si do denníka anonymná K., protagonistka knihy Koža od Jany Bodnárovej. Aj samotnú autorku charakterizuje tento postup minimalizácie, v ktorom je práve jednoduchosť tvaru nositeľom komplexnejšieho významu. Rozsahom krátka próza tak epickou šírkou pripomína obsiahly román, avšak zachovaný vo fragmentoch. Túto súvislosť evokuje kompozícia textu, tvorená sumou momentných obrazov, zjednotených lineárnym príbehom s retrospektívnymi odbočeniami.

Pod čepcom býva najväčšia tma

Niekedy krátko po vydaní knihy Čepiec od Kataríny Kucbelovej sa na sociálnych sieťach a internetových portáloch prostredníctvom platenej reklamy horlivo promoval videoklip novovzniknutej kapely Šalefuky. Tento senzusovský typ ľudovej zábavy, ktorá sa usiluje napodobniť marketingový výraz populárnych Kandráčovcov, by sa dal jednoducho odignorovať, keby za ňou nestála významná tvár slovenského džezu – Milo Suchomel. Aj takýto neočakávaný príklad toho, ako sa možno priživiť na masovom nevkuse, rezonuje v autorkinej otázke, „prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu“ (s. 10).