Editoriál [Jazyk a kultúra 67/2026]

Vážené čitateľky, vážení čitatelia,

predkladané číslo 67 časopisu Jazyk a kultúra s vročením 2026 tvoria príspevky z medzinárodnej vedeckej a odbornej konferencie Súčasnosť a perspektívy slovakistiky na vysokoškolských pracoviskách mimo Slovenska. Prax, špecifiká, výzvy [Sadašnjost i perspektive slovakistike na visokoškolskim ustanovama izvan Slovačke. Praksa, specifičnosti, izazovi], ktorá sa konala 8. mája toho istého roku na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe.

Staroveké Grécko bolo biele, tvrdia internety

Christopher Nolan mal zrušiť premiéru Odysey! Absolventky a absolventi detašovaných pracovísk Vysokej školy života Elona Muska totiž úmorne študovali mykénske obdobie Grécka a Homérove daktylské hexametre. Poďme sa teda pozrieť na ich „argumenty“.

K problematike queeringu v prednovembrovej slovenskej próze 20. storočia na príkladoch novely Malka Františka Švantnera a románu Nevera po slovensky Petra Kováčika

Rozsiahle spoločenské pohyby proti politickému zriadeniu v Československu, ktoré vypukli v priebehu novembra 1989, známe aj ako nežná či zamatová revolúcia, mali vo svojej hektike dosah na celkovú kultúrnu dynamiku najmä v tom, že tvorivý proces prestal byť pod drobnohľadom ideologického cenzorstva vševedúcej komunistickej strany. Tento časový údaj sa preto stal dejinným medzníkom i pre slovenskú literatúru, vo svojej komplexnosti sa opätovne otvárajúcu podnetom prevažne zo západnej strany padnutej železnej opony. Napriek tomu vývoj umenia od februárových udalostí v roku 1948 stratil dôležitú kontinuitu s prirodzene nastupujúcimi myšlienkovými a estetickými diskurzmi vo svojich pôvodných štádiách. Aj to bolo dôvodom, prečo prvotnou snahou o odborné uchopenie daného obdobia bola kvantitatívna koncentrácia na „texty vyradených a ‚zatajených‘ diel“ (Bátorová, 1991, s. 7), ako artikulujú Mária Bátorová, Jozef Hvišč, Viliam Marčok a Vladimír Petrík v spoločnej publikácii Biele miesta v slovenskej literatúre z roku 1991. Táto „prvá súvislejšia sonda“ (tamtiež) do vývojových fáz domácej a exilovej tvorby v priebehu dvadsiateho storočia však naráža práve na neznalosť vývinu metodologických paradigiem v povojnovom prostredí severoamerického a západoeurópskeho akademického prostredia. Do určite miery išlo teda väčšmi o angažované vymedzenie voči totalitnému režimu, založenému na leninskej interpretácii marxizmu, čo badať v odstupe času, keď sa do popredia dostávajú viaceré argumentačne neudržateľné skratky; za všetky stačí spomenúť relativizáciu aktívneho pôsobenia Stanislava Mečiara v štruktúrach bábkového štátu nacistického Nemecka: „Čaká nás voči nemu podlžnosť sňať z neho pečať ignorantského mlčania a objektívnejšie posúdiť, nakoľko sa za ‚prehnaným ľudáctvom‘ skrýva historicky potrebné upevňovanie slovenskej kultúrnej identity“ (tamtiež, s. 165).

Osobná trauma ako téma v tvorbe autoriek – kam až nás môže zaviesť?

Keď slovenský parlament schválil zmenu ústavy, ktorá zakotvila oficiálnu existenciu dvoch biologických pohlaví, čím hrubo zasiahol do práv intersexuálnych a transrodových osôb na sebaidentifikáciu a telesnú integritu, paradoxne popri tomto kroku posilnil postavenie žien, zaručujúc im rovnosť v odmeňovaní za vykonanú prácu. Ak sa o tejto novelizácii dozvedela J. K. Rowling, iste ju potešila, veď sa hlási k obskúrnemu hnutiu radikálneho feminizmu TERF, ktoré má prienik s ultrakonzervatívnymi platformami práve v popieraní a prekrúcaní vedeckých faktov o diverzite sexuálneho správania človeka vo fyziologickom aj kultúrnom zmysle slova. V merite veci má však pravdu – skúsenosť cis- a transženy nie je totožná.

Od gejstva k všeobímavosti

Stanislava Chrobáková Repar v doslove knihy Prepad a iné básne (2023) poznamenáva, že k prekladu výberu z poézie Uroša Praha do slovenčiny ju podnietil vražedný útok v bratislavskom klube Tepláreň. Týmto občianskym gestom voči homofóbii zároveň dala možnosť zauvažovať nad posunom v oblasti ľudských práv v dvoch malých stredoeurópskych krajinách s totalitnou minulosťou. Niežeby v Slovinsku nepoznali násilie a nenávisť, ale na rozdiel od Slovenska sa v ňom napríklad uznávajú manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Či to svedčí o lepšej politickej kultúre a spoločenskej mentalite, nech si už každý odpovie sám.

K (ne)originalite slovenského hororu

Po víťazstve v súťaži Poviedka za rok 2007, ktorá je určená predovšetkým začínajúcim autorkám a autorom bez publikačných skúseností, sa všetky následné zbierky Richarda Pupalu – Návštevy (2014), Čierny zošit (2017), ženy aj muži, zvieratá (2020) – dostali do long listov Anasoft litery, ktorá zasa oceňuje kvality knižne vydanej prózy. Umiestniť sa v desiatke sa však už považuje za prestíž a postačuje na to, aby sa na vybrané mená mohla sústrediť väčšia kritická a hlavne čitateľská pozornosť. V prípade viditeľnosti uvedených diel je dôležitým tiež fakt, že vyšli v nakladateľstvách s komerčnou prioritou ako Marenčin PT – prvé dve – a Lindeni, čo je imprint spoločnosti Albatros Media.

(Údajný) zločin a (bez)trest(nosť)

V reakcii na masaker izraelského civilného obyvateľstva popri Pásme Gazy, zosnovaný teroristickou organizáciou Hamás v októbri 2023, sa spisovateľka a televízna scenáristka Ajelet Gundar-Gošen pre prestížny spravodajský časopis Time jasne vyjadrila, že okupáciu palestínskych oblastí považuje za nesprávnu, no kruté vraždenie malých detí s politickými požiadavkami nemá vskutku nič spoločné. V jej komentári rezonuje niekoľko rovín: píše ho z pozície miestnej občianky, avšak otvorenej kritičky ultrapravicovej vlády Benjamina Netanjahua; rovnako si ako klinická psychologička uvedomuje dlhodobú traumu, ktorej budú čeliť preživší a ich blízke okolie; a v neposlednom rade nezabúda i na pohľad matky.

Horúcou ihlou

Knihu Patchwork v bielej (2022) od Jany Bodnárovej možno označiť za minimalistický román, hoci v porovnaní s prózou Koža (2018), ktorá jej publikačne predchádza, sa zdá, že rovnako zvolený kompozičný postup – pre autorku príznačný – sa čiastočne oslabuje a do popredia sa dostávajú i jeho narušenia.

Post mortem postmoderny

Kniha Asébia: umenie pamäte od Jána Mička je podľa anotácie na obale „klasický román rieka“, čo si však – vzhľadom na jej pomerne neveľký rozsah – protirečí so vžitým chápaním tohto termínu (roman-fleuve), ako ho zaviedol Romain Rolland, charakterizujúc vlastný niekoľkozväzkový cyklus Ján Krištof (Jean-Christophe, 1904 – 1912). Treba preto jednoznačne vysloviť námietku – najmä samotnému autorovi, ale i zodpovednej redaktorke Zuzane Huďovej –, že ide o genologické zavádzanie, ktorým sa napokon iba potvrdzuje nenaplnenosť epického plánu.

Červenák na vrchole

Zlom v čitateľskej percepcii Juraja Červenáka nastal niekedy v polovici desiatych rokov, teda asi dve desaťročia od zabudnutého debutu Olgerd ze Scallbornu: Meč z Thormarenu (1993). Dovtedy jeho tvorba rezonovala iba v uzavretej komunite česko-slovenského fandomu, až kým sa mu napokon podarilo osloviť mainstreamový trh. Túto zmenu spôsobil zjavný odklon od prvoplánových inšpirácií v pulpovej fantasy typu sword-and-sorcery smerom ku konvenčnejšiemu historicko-dobrodružnému žánru. Odhliadnuc od ranej výslovne epigónskej série o bojovníkovi Conanovi (1994 – 2004), nadväzujúcej na univerzum Roberta E. Howarda, ostatné práce sa – našťastie – nesú v hľadaní vlastnej identity: pôvodne podnetmi zo slovanskej mytológie, neskoršie z dejín habsburskej monarchie. Autor pod egidou veľkého vydavateľského domu Slovart – ako sa hovorí – konečne prerazil, a to hlavne detektívnymi prípadmi veterána Joachima Steina a notára Mateja Barbariča z čias osmanských invázií do strednej a juhovýchodnej Európy, počnúc románom Mŕtvy na Pekelnom vrchu (2013).

Daniel Šmihula. Medzi politikou a fantastikou

Študoval medicínu aj právo, pôsobí v diplomacii a píše fantasy literatúru. Covid mu umožnil dokončiť tisícstranový román Obrancovia Liptova. Vraví, že je jedným z mála diel slovenskej literatúry, v ktorom Rusi vystupujú ako prisluhovači zla. Daniel Šmihula sa už roky pohybuje vo svete politiky, k srdcu mu však prirástol svet fantázie.

Literárnokritický dlh voči Erikovi Markovičovi

Predtým než Erik Markovič debutoval zbierkou Ikonickosť. Prestupovanie Slnka, čo sa udialo v roku 2014, s jeho poéziou sa bolo možné stretnúť sporadicky v novinách, časopisoch a zborníkoch už od rozdelenia federácie. Pokúsil sa dokonca aj o hudobnú interpretáciu vlastných básní – a nielen svojich, i Jána Ondruša či Ivana Štrpku –, ktorá zaznela na verejných podujatiach a v rozhlase, avšak na základe záznamov dostupných na platforme YouTube sa dá konštatovať, že spev a hra na gitare nie sú jeho silnou stránkou. Ani literárne sa mu za ten čas nepodarilo zásadne zarezonovať medzi čitateľskou a kritickou obcou. Skôr sa neslávne dostal do povedomia z pozície predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, pretože za jeho vedenia nezískalo napríklad periodikum Romboid po prvýkrát bazálnu dotáciu na svoj chod z Fondu na podporu umenia.

Nie je každý chlapec ako Gitón, nie je každé dievča ako Lolita

Prominentná tvár francúzskej literatúry Gabriel Matzneff, laureát viacerých prestížnych cien – Motardovej, Amicovej, Renaudotovej a Cazovej, sa v knižnej eseji z polovice sedemdesiatych rokov vyjadril, že mať v náručí trinásťročného chlapca alebo pätnásťročné dievča – konkrétne použil aj sloveso posséder, ktoré znamená vlastniť i byť posadnutý – je neskutočným senzuálnym zážitkom; vraj po ňom bude všetko ostatné už len „nevýrazné, ťažké, bez chuti“ (Les moins de seize ans, les passions schismatiques, 2005, s. 24). Autor týchto kontroverzných slov ale pred verejnosťou nikdy netajil svoju hebefilnú orientáciu, teda príťažlivosť k osobám v raných štádiách puberty, čo dokazuje jeho tvorba. V takomto prípade nejde z psychiatrického hľadiska naozaj o pedofíliu v exaktnom zmysle, hoci v bežnom, najmä bulvárnom jazyku, dochádza k takejto skratke.

Anomália Goncourtovej ceny

Civilným letom v neobvyklých situáciách patrí v popkultúrnej tvorbe samostatný subžáner špekulatívnej povahy. Napríklad v roku 1961 bola odvysielaná epizóda kultového antologického seriálu Zóna súmraku (The Twilight Zone, 1959 – 1964) od producenta Roda Serlinga, v ktorej musí posádka lietadla na pravidelnej linke medzi Londýnom a New Yorkom riešiť neočakávané problémy s narastajúcou rýchlosťou a stratou rádiového spojenia. Po tejto peripetii nasleduje zauzlenie deja prostredníctvom putovania v čase, o čom svedčí výhľad z kokpitu na kŕmiaceho sa brontosaura. Z podobného naratívu vychádza priam exemplárna novela Langolieri (The Langoliers) zo zbierky Štyri po polnoci (Four Past Midnight, 1990) od Stephena Kinga. Na rozdiel od predchádzajúceho krátkometrážneho scenára s charakteristickým klišé dobovej televízie sa v uvedenej próze rozvíja psychologické rozpoloženie cestujúcich po preniknutí cez dimenzionálnu trhlinu do postupne sa rozpadajúcej alternatívnej skutočnosti. Ďalšou ukážkou by mohol byť i román Anomália (L'anomalie, 2020) od Hervého Le Telliera, ktorý získal prix Goncourt, najprestížnejšiu cenu za frankofónnu literatúru.

Probatio calami Lukáša Cabalu alebo K objavovaniu Ameriky v slovenskej literatúre

Debut Lukáša Cabalu síce porota knižnej ceny Anasoft litera vybrala do desiatky najlepších slovenských próz vydaných v roku 2020, no nakoniec ho neposunula do finálového shortlistu, z ktorého oprávnene vzišla ako laureátka Barbora Hrínová za zbierku poviedok Jednorožce. Pre začínajúceho autora je to, samozrejme, beztak veľký úspech.

Melodramatický brak od exprezidenta Kisku

Debut Andreja Kisku sa nesporne stráca medzi kvantami textov, ktoré bohato produkoval Rudolf Schuster, či už išlo o cestopisy a reportáže, alebo o detektívnu prózu a scenáre pre rozhlas aj televíziu. Na druhej strane sa však môže zdať verejnosti i úsmevné, ak osoby činné vo vysokých politických funkciách v sebe pestujú umelecké vlohy, čo je zrejme spôsobené úzkostlivým budovaním obmedzeného mediálneho imidžu. K takto nastavenému marketingovému obrazu sa ešte pripájajú voličské sympatie a animozity zároveň. No a potom stačí ako príklad z blízkeho okolia spomenúť meno Václava Havla...

Literatúra à la Evelyn

Bezprostredné uvažovanie nad knihou Eklektik Bastard otvára otázku jej generačnej výpovednosti, ktorá vyplýva aj z faktu, že už incipit úvodnej poviedky Metabolizmus sa sústreďuje na postavu „po tridsiatke“ (s. 7). Hoci sa samotná autorka Ivana Gibová verejne vyjadrila, že takýto všeobímajúci zámer nemala, vekovo nielenže patrí do tejto mileniálnej či ypsilonovej kohorty, ale ju i podpichovačne konfrontuje s hodnotovým nastavením a navyše v konkrétnom dobovom časopriestore.

Zbierka feministických literárnych kontemplácií

Názov knihy Bielym atramentom s podtitulom Feministická literárna kritika a gynokritika od Stanislavy Chrobákovej Repar odkazuje na spojenie, ktoré sa objavilo v eseji Smiech Medúzy (Le Rire de la Méduse, 1975), jednom z fundamentálnych a konštitutívnych textov feministického myslenia. Teoretička francúzskej postštrukturálnej školy Hélène Cixous ním metaforicky upozornila na problematiku rodovej identity, neviditeľnú pre normatívnu androcentrickú alebo skôr – derridovsky povedané – falogocentrickú kultúru čierneho písma, oficiálneho diskurzu spoločenských dejinných pohybov, a nabáda na kritické uplatňovanie ženského modu metódou takzvaného písania telom. Uvedomenie jazykového diktátu a jeho odmietnutie predstavuje hľadanie nových možností (seba)vyjadrenia a súčasne otvára priestor vymaniť sa z tradicionalistických ontologických štrukturácií kategórií rodu a sexuality.

Načúvať zvukom vesmíru

Knižný debut Barbory Hrínovej svojím názvom Jednorožce recykluje symbol, ktorý v európskom kultúrnom prostredí už od čias stredoveku zastupuje kurtoázne ideály čistej a nevinnej lásky. Hoci v mnohých dobových vyobrazeniach išlo najmä o teologickú alegóriu na zvestovanie nepoškvrneného počatia, keď sa Márii zjavil archanjel Gabriel, aby jej oznámil, že bude matkou božieho syna, ľudová mágia zasa cez podvodný predaj narvalích zubov alebo sloních klov na liečebné účely zvýrazňovala vzácnosť týchto bájnych zvierat. I preto sa ešte na začiatku dvadsiateho prvého storočia v bežnom povedomí zachováva tento atribút. Autorka však s týmto populárnym totemom pracuje subverzívne a v rovnomennej poviedke ponúka výjav zo života dovolenkujúcej partie štyridsiatnikov s pivnými bruchami v bazéne: „Nafukovačky s dúhovými hrivami zaberajú tri štvrtiny vodnej plochy.“ (s. 132).

Filov debut je béčko, ale lepšie než od Hvoreckého

Jakub Filo si ako novinár denníka Sme, venujúci sa najprv vedecko-technologickej rubrike a neskôr aj politickému spravodajstvu či komentovaniu aktuálneho spoločenského diania, postupne našiel tematický prienik v problematike ochrany životného prostredia. Hoci v podcaste uvedeného média o klimatickej kríze, ktorý pripravuje spoločne s Katarínou Kozinkovou, spomína, že k environmentálnemu aktivizmu mal blízko už počas dospievania, intenzívnejšie začal v redakcii presadzovať jeho posolstvá približne v čase, keď Greta Thunberg organizovala vo Švédsku prvé študentské štrajky, rýchlo sa formujúce do celosvetového ekologického hnutia známeho i cez pomenovanie Piatky za budúcnosť. Osobne ho však zasiahla úvahová kniha Neobývateľná Zem: Život po oteplení (2019) od amerického publicistu Davida Wallacea-Wellsa, načrtávajúca katastrofické scenáre planetárneho biotopu v prípade neustáleho narastania priemerných teplôt vzduchu a povrchového vodstva. Tu niekde sa zrodila myšlienka napísať vlastný román.