Poviedkari 2006

Desiaty ročník literárnej súťaže Poviedka 2006 má svojich víťazov. „Nie každý bude s hodnotením poroty spokojný“, tvrdí v úvode jej predseda Pavol Rankov a má pravdu. Ak prémiové texty možno označiť viac-menej za úbohé – výnimkou je práca Václava Kostelan­skeho Smrť si nevyberá –, nechcem si ani predstaviť kvalitu tých neumiestnených, nehovo­riac o tom, že na druhom mieste sa asi stala chyba; próza Evy Cigánikovej Taký mizerný, mi­zerný život je na­ozaj takou mizernou, mizernou poviedkou, ktorej akvaristické vypointovanie nemožno ozna­čiť ináč ako najväčší šok v dejinách slovenskej literatúry. Azda bolo v porote viacero drob­nochovateľov alebo na ňu drobnochovateľská loby pôsobila, pretože príspevok Vandy Roz­enber­govej dopĺňa zborník o podobnú tému, tentoraz z prostredia teraristiky.

Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminálnej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí.

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).

Memento, homo, quia pulvis es a tak ďalej

Na pominuteľnosť sa človeku darí akosi zabúdať, vytesňovať ju z reality života za plytké a pochabé náhradky, otupujúce a – samozrejme – pominuteľné. Človek azda v túžbe po večnosti spyšnel a poplietol si významy; večné zamenil s chvíľkovým triumfom, frajerskou pó­zou a indiferentnou optikou. Taká je základná téza zbierky básní Jozefa Lei­kerta, ne­súca ná­zov po ústrednej te­maticko-motivickej inšpirácii – po pominuteľnosti.

Nové vydanie zberateľského diela Adolfa Petra Zátureckého

Antológia Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky bola edične pripravená z dvoch diel Adolfa Petra Zátureckého: zo Slovenských přísloví, pořekadiel a úsloví, ktoré vyšli po prvý raz v roku 1897 v Prahe a zo Slovenských hádaniek publikovaných o tri roky skôr pod pseudonymom Borovohájsky v Turčianskom Svätom Martine (dnešný Martin). Sa­motné Slovenské hádanky sa však – na rozdiel od zbierky prísloví, porekadiel a úsloví – už ďalšej edície nedočkali, takže vydavateľský počin Slovenského Tatranu toto dielko po vyše storočí opätovne sprístupňuje širšej čitateľskej verejnosti. Taktiež ale možno vní­mať aj zbierku prísloví, porekadiel a úsloví, ktorá sa síce ďalších vydaní doč­kala, avšak šlo o dobové reedície ideologicky zasahujúce text vypustením kapitol s nábo­ženským materiá­lom. Antológia sa preto opiera o pôvodné vydanie.